Blatnohrad - Pribinovo sídlo v Panónii

  

       Blatnohrad (po nemecky Mosapurc), dnes Zalavár asi 9 km juhozápadne od Balatonu, bolo sídelné mesto Pribinu v Blatenskom kniežatstve po tom, ako musel opustiť svoju pôvodnú dŕžavu v Nitriansku. Za jeho nástupcu Koceľa bol Blatnohrad strediskom vzdelanosti Slovenov. V roku 2009 veľký rozruch vyvolal nález črepu, na ktorom je čitateľný zlomok textu písaného hlaholikou.



View Larger Map

       Na nápise črepu pochádzajúceho z džbánu alebo fľaše jasne vidno písmená "i" a "o" (zvané iže a on), čiže spolu "io". Môže to byť napríklad časť nejakého mena. Zatiaľ sa nedá presne určiť, o aký jazyk ide. V objasnení možno pomôžu bádatelia z krajín používajúcich cyriliku. Tento nález má mimoriadnu hodnotu pre slovanskú kultúru. Jedná sa totiž o najstaršie zachované písmená v hlaholike. Nie je dokonca vylúčené, že ich písal samotný Metod, prípadne niektorý z jeho žiakov, pretože v rokoch 866-867 sa zdržiavali práve v Blatnohrade.

Predpokladaný rozsah Koceľovho panstva v okolí Blatnohradu v 9. storočí

Písal to Metod?

    Blatnohrad bol postavený na prirodzenej vyvýšenine resp. ostrove medzi močiarmi a pozostával z troch väčších častí: z opevneného zemepanského hradiska, centrálne umiestenej cirkevnej časti, kde sa nachádzal aj pútnický kostol, a z obytnej štvrte, latinsky zvanej suburbium.

     Väčšina budov - medzi nimi aj arcibiskupská rezidencia, ktorej pozostatky boli odkryté v rokoch 2000-2007 - bola postavená z dreva. Keramický úlomok s hlaholským nápisom sa našiel v najhlbšej časti tri metre hlbokej priekopy, ktorá kedysi delila niekdajšie hradisko od cirkevnej časti. Na základe vrstiev nad ním nemožno tento nález datovať do neskoršej doby ako okolo roku 870. Doposiaľ známe hlaholské nápisy pochádzajú z 10.-11. storočia, preto je Blatnohradský nález zvláštny.

Zbrane a ostrohy z pohrebiska v Blatnohrade

    Mnoho Slovákov a najmä tí, ktorí cestujú cez maďarský Balaton ďalej do Chorvátska ani netušia, že prechádzajú oblasťou, v ktorej kedysi vládlo nitrianske knieža Pribina a jeho syn Koceľ. Asi 2 km od mesta Nagykanizsa je križovatka, na ktorej sa dá odbočiť smerom do kúpeľného mesta Zalakaros. Približne po pätnástich kilometroch, keď prejdete obce Garabonc, Nagyrada a Zalaszabar, si všimnete hnedú orientačnú tabuľu v maďarskom a anglickom jazyku. Bude vás navigovať na pamätník -súsošie sv. Cyrila a Metoda k obci Zalavár. Je postavené na mieste, ktorému sa kedysi hovorilo Blatnohrad, Mosapurch alebo Mosaburg. Ako opevnené hradisko v strede močaristého terénu rieky Sala (Zala) ho vybudoval knieža Pribina.

Schematický nákres časti hradiska

     Blatnohrad bol centrom jeho kniežatstva, ktoré až do príchodu starých Maďarov tvorilo rozsiahle územie: na juhu siahalo až po rieku Drávu, na východe po rieku Dunaj, na severe k mestu Veszprém a na západe presahovalo do dnešného Štajerska, Korutánska a Slovinska. Patrili k nemu súčasné mestá Veszprém a Szombathely v Maďarsku, Leibnitz v Štajersku a Ptuj v Slovinsku.

Náušnice nezaprú svoj pôvod od Slovanských šperkárov

Pribinov azyl

      Po zániku Samovej ríše (623-659) vytvorili západní Slovania niekoľko kmeňových kniežatstiev. Začiatkom 9. storočia boli najvýznamnejšie a najsilnejšie z nich Nitrianske a Moravské kniežatstvo. Kniežatá medzi sebou často bojovali a pokúšali sa o rozšírenie vlastných území. V roku 833 sa Mojmírovi I., vládcovi Moravy, podarilo dobyť Nitrianske kniežatstvo (zahrňovalo územie celého dnešného Slovenska, časť územia medzi Dunajom a Tisou) a pripojiť ho k svojmu kniežatstvu. Týmto spojením vytvoril silnejšiu Veľkomoravskú ríšu. Jej centrum bolo na Morave (asi Velehrad, respektíve Uherské Hradište) a Nitra sa stala iba sídlom následníka trónu.

Pôdorys baziliky

     Nitrianskemu kniežaťu Pribinovi, jeho synovi Koceľovi a družine veľmožov (Chotemír, Vlčina, Žeško, Trebič, Čestislav, Zemiň) sa podarilo utiecť k Frankom. Uchýlili sa k Ratbodovi, správcovi pohraničnej Východnej a Korutánskej marky, s ktorým Pribina obchodoval (Nitrianskym kniežatstvom prechádzala známa staroveká Jantárová a Soľná cesta) a mal s ním aj rodinné väzby - vzal si za manželku jeho dcéru, kresťanku, na počesť ktorej vybudoval v Nitre v roku 828 prvý kresťanský chrám.

    Po úteku vstúpil Pribina do služieb Franskej ríše. Najprv sa však musel dať pokrstiť a vyučiť v kresťanskej viere. V roku 833 je pokrstený v chráme sv. Martina v Traismaueri (Ratbodovom sídle), v dnešnom Rakúsku. Na pamiatku tejto udalosti v máji 1990 odhalili na tomto chráme pamätnú tabuľu venovanú "Slovenskému kniežaťu Pribinovi". Slávnostnú slovenskú svätú omšu slúžili soľnohradský (salzburský) arcibiskup Karl Berg, kardinál a nitriansky biskup Ján Ch. Korec a arcibiskup Ján Sokol, slovenský metropolita.

3D rekonštrukcia baziliky

     Neskôr sa však Pribina dostal do sporu s Ratbodom a uchýlil sa k Bulharom do Bulharskej ríše, kde hľadal uplatnenie pre svoje vladárske schopnosti a spojencov na obnovenie svojej vlády v Nitrianskom kniežatstve. Keď tam nepochodil, odišiel do Slavónska (Chorvátska) ku kniežaťu Ratimírovi, ktorý bojoval s Ratbodom. V roku 838 Ratbod poráža Ratimíra, keď ho v rozhodujúcej chvíli opúšťa Pribina, ktorý sa neskôr pomerí s Ratbodom... Deje sa tak v čase, keď Pribina zistí, že neexistuje žiadna možnosť na obnovenie vlády v Nitre. Ratbod predstaví Pribinu franskému kráľovi Ľudovítovi, zvanom Nemec. Ten mu v rokoch 840-846 dáva do léna územie Dolnej Panónie pri Blatenskom jazere (Balatone), ktoré vyčlenil z rozsiahlej Korutánskej marky.

     Na tomto území, ktoré sa v roku 847 spomína už ako vlastné Pribinovo kniežatstvo, zhromažďoval obyvateľstvo, šíril kresťanstvo, staval nové chrámy (prvý v roku 850 zasvätený Panne Márii, do Pribinovej smrti ďalších 12) a kláštory, z ktorých sa šírila vzdelanosť. V spise O obrátení Bavorov a Korutáncov sa píše, že Pribina a jeho ľudia stavali aj strategické centrá, hospodárske, kultúrne a vojenské stavby. Obrábali polia, využívali bohatstvo lesov, zaviedli chov koní, hovädzieho dobytka a oviec. Na konci Pribinovho života (861) je kniežatstvo významným susedom slovanských krajín - Veľkej Moravy, Chorvátska a Bulharska.

Koceľove dielo

Našťastie aké-také výskumy sa robia aj v dnešnej dobe

     Po Pribinovej smrti (zomrel v bitke s Moravanmi, ktorí bojovali proti kráľovi Ľudovítovi - podporovali vzburu jeho syna Karolmana) prevzal vládu jeho syn Koceľ (830-876). Pokračoval v otcovej práci. Podporoval šírenie slovienskej kultúry a dielo sv. Cyrila a Metoda, ktorí sa v roku 867 počas svojej misie na Veľkej Morave zastavili na pol roka aj v Blatnohrade. Venovali sa vyučovaniu vyše päťdesiatich vybraných žiakov, pričom aj Koceľ sa naučil čítať knihy napísané v staroslovienskej hlaholike. Keď Cyril v roku 869 zomrel, Koceľ poslal list pápežovi Hadriánovi II., v ktorom ho žiadal, aby vyslal Metoda ako učiteľa do Blatnohradského kniežatstva. V polovici roka 869 pápež poslal spoločnú bulu Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi o vyslaní Metoda ako učiteľa do ich krajín. V lete 869 pápežská kúria na podnet Koceľa ustanovila Metoda za panónskeho a veľkomoravského metropolitu.

    Podľa výskumov Koceľ v rokoch 870 - 871 bol jediným slovienskym panovníkom, ktorý informoval pápeža o Metodovom uväznení. V roku 873, napriek franským vyhrážkam (franskí kňazi a panovníci boli proti posilňovaniu cirkevnej a štátnej nezávislosti Veľkej Moravy a Blatnohradského kniežatstva), prišiel osobne po prepusteného Metoda.

Bohatstvo veľmožov

    Knieža Koceľ pokračoval v otcovom odkaze aj pri výstavbe kultúrnych a hospodárskych centier kniežatstva. Základom hospodárstva tvorila poľnohospodárska produkcia a organizované kočovné pastvinárstvo. Budovali sa podhradia, kde sa sústreďovali remeselníci. Ťažila sa ruda, spracovával kov, pálilo drevené uhlie. Vynikali hrnčiari, kováči a košikári.

     Zachované záznamy hovoria aj o bohatstve niektorých veľmožov na Koceľovom dvore. Napríklad Unzat mal rozsiahle územia v Železnej župe, v okolí Zali a pri Neziderskom jazere. Vybudoval niekoľko sídlisk a mnoho osád, respektíve aj kostol, ktorý v roku 865 vysvätil soľnohradský arcibiskup. Veľmož Zemin vybudoval Železný hrad (Vasvár). Žilic, ktorý mal sídlo v Šomoďskej župe, vlastnil tisíce hektárov lesa. Dodnes sa jeho bývalá lokalita nazýva Zselicség alebo Zseliczerdő.

Takto nahádzané kosti na jednej hromade som zatiaľ nevidel

      Knieža Koceľ zomrel v roku 876 alebo 877, keď sa blížil koniec Veľkej Moravy. Nevie sa, či zanechal po sebe mužského potomka, pretože správou Blatnohradského kniežatstva bol v roku 880 poverený chorvátsky Braslav. Franský cisár Arnulf prenechal Blatnohradské kniežatstvo (Zadunajsko) prichádzajúcim Maďarom, ktorý prišli do oblasti v rokoch 900 - 901. Štefan, prvý uhorský kráľ, v roku 1019 založil v Blatnohrade kláštor na počesť svätého Hadriána. Od konca 11. storočia je bývalý Pribinov hrad župným hradom a sídlom Zalánskej župy. V 16. storočí (po rekonštrukciách) bol začlenený do systému protitureckých pohraničných pevností. V roku 1702, aby sa nedostal do rúk kurucom, bol vyhodený do vzduchu.

Z publikácie Napísané zostáva

     Na jeho mieste postavilo Západozadunajské vodohospodárske riaditeľstvo (Nyugatdunántúli Vízügyi Igazgatóság) Dom Malého Balatonu, ktorý bol otvorený v roku 2000, aby turistom sprístupnil vodoochranársky systém a vodný svet Malého Balatonu. Výstavba tohto domu spečatila niekoľkoročný archeologický výskum (začal sa v roku 1946), počas ktorého sa podarilo nájsť základy Pribinovho hradu v rozmeroch 150 x 200 metrov, podhradie, hradný dvor, základy kostolov zasvätených Panne Márii a sv. Hadriánovi, rozsiahle pohrebisko a sídlisko vo vzdialenosti 5-6 kilometrov od hradu, kde sa predpokladajú nálezy remeselníckych dielní. Mnohé nálezy a pamiatky z 9. storočia sa nachádzajú v depozitároch v Balatoni múzeu v Keszthelyi.

     Veľká časť nálezísk bola zasypaná (naposledy v roku 2001), respektíve podľahla nacionalistickej politike, ktorá pravdepodobne nechce pripustiť, že územie Zadunajska, okrem Avarov a Frankov, osídľovali aj Slovania. Aj jediná viditeľná pamiatka na zvyšky základov Pribinovho hradu, ktorá je v blízkosti Domu Malého Balatonu, nie je označená a pomenovaná. Nachádzajú sa v strede veľkých močarísk. Očami sa dotýkam zvyškov múrov. Musel ich vidieť aj básnik Ján Kollár, ktorý v roku 1842 zakreslil základy jedného z Pribinových kostolov, keď ich bolo vtedy ešte vidieť.

    V roku 798 Karol Veľký poveril solnohradského arcibiskupa Arna pokresťančením Panónie. Soľnohradské arcibiskupstvo poveril úlohou, aby odišli do tohto kraja, aby tu stavali a vysväcovali kostoly, aby sem posielali farárov a kázňami vychovávali ľud. Po páde Avarskej ríše Zalavár, sídlo kniežaťa Pribinu, tvorilo stredisko misijnej činnosti siahajúcej až po Päťkostolie. Počas tohto obdobia bolo postavených vyše tridsať kostolov. Tri v Zalavári: jeden na počesť Panny Márie, druhý na počesť svätého Jána Krstiteľa a tretí na počesť mučeníka svätého Hadriána. Rozpory, ktoré nastali po činnosti slovanského vierozvesta Metoda v rokoch 866-870, škodlivo ovplyvnili túto misijnú prácu, ktorá sa začiatkom 10. storočia ukončila.

Rumovisko baziliky

Pribinovu a Koceľovú éru nepriamo pripomínajú zvyšky baziliky na ostrove Récéskút. Na mieste asi pôvodného oltára stojí kovový kríž, na ktorom je tabuľka s týmto textom: "Toto miesto vysvätili v 850-om roku". Nič viac.

Preložili sme pre Vás odborné články od maďarských archeológov o výskumoch Blatnohradu a jeho okolia. Najdete ich tu:

M. Szőke: Najnovšie výskumy v Blatnohrade a okolí

R. Muller: Okolie rieky Zala v 8.-10. storočí



Video o hradisku v maďarčine

http://www.obnova.sk/diskusia/blatnohrad-zalavar-madarsko
Szoke: The Carolingian Age in the Carpathian Basin, Hungarian national Museum, Budapest, 2014

http://www.pramen.info/c/755/kedy-si-slovaci-vsimnu-zabudnuty-blatnohrad-.htm

http://veda.sme.sk/c/4980353/v-madarsku-nasli-crep-s-napisom-v-slovanskej-hlaholike.html#ixzz1LrPhEv00
http://jupiter.elte.hu/terkep+lista2.php

Časť obrázkov prevzatá z televízneho cyklu Stopy dávnej minulosti (STV2)
Múzeum Zalavár http://www.zalavarpark.hu/228.html
http://epa.oszk.hu/01600/01613/00005/pdf/zm_05_1994_251-320.pdf

Orgoň