Upíri na Veľkej Morave

V posledných rokoch bolo v Modrej pri Velehrade (aglomerácia Uherského Hradište) preskúmaných viac kostrových hrobov. Dva z nich sa však bežnému pohrebnému rítu vymykajú. O dvoch najnovších nálezoch upírov píšu moravskí archeológovia v informačnom letáku „Raně středověké hroby vampírú z Modré u Velehradu“, ktorý si dovolím odcitovať:

Hrob 1 / 2002

Hrob bol objavený v priebehu záchranného archeologického výskumu, na ploche budúceho archeologického skanzenu. Pozostatky mali podobu neúplnej kostry v natiahnutej polohe naznak orientovanej v smere SZ-JV, z ktorej sa v pôvodnom uložení nachádzali dlhé kosti dolných končatín, lebka spočívajúca na pravej skráni, väčšia časť ľavej panvy, rebrá ľavá polovica trupu, ľavá lopatka a ľavá kosť ramenná . Rôzne dislokované boli stavce, ktoré čiastočne ležali za lebkou, sčasti na ľavej strane hrudníka, niektoré sa našli dokonca v zásype nad kostrou. Celá horná časť pravej panvovej kosti, teda lopata bedrovej kosti, bola pevne zovretá medzi dolnou a hornou čeľusťou pochovaného! Kosti chodidiel a dlaní sa nedochovali, nájdené tiež neboli pravá lopatková kosť a pravá kosť kľúčna. Podľa určenia antropologičky Marty Dočkalovej z Moravského zemského múzea patrili kostrové pozostatky z hrobu asi 6 rokov starému dieťaťu (vekový stupeň Infans I-II). Hrob bol bez nálezov. V hrobe pochovaný jedinec - malé dieťa - bol uložený do prostej nehlbokej jamy bez akejkoľvek hrobovej výbavy, bez zachovaných súčastí odevu. Je však tiež zrejmé, že hrob, či skôr v ňom ležiace telesné pozostatky dieťaťa, boli dodatočne vystavené druhotnému zásahu. Na mieste je otázka, kto onen druhotný zásah spôsobil.

Domnievame sa zároveň, že sa k tomu odhodlal až s určitým časovým odstupom od doby, v ktorej sa uskutočnil pohrebný akt. Len tak bolo možné vyhnúť sa istej "Morbidite", ktorá by dislokáciu kostí, najmä vybranie a následné vsunutie lopaty bedrovej kosti medzi zuby nutne sprevádzala, ak by telesná schránka pochovaného dieťaťa ešte dobre držala "pri sebe".

Hrob 1 / 2010

Hrob bol objavený v apríli 2010 vo výkope určenom pre uloženie kábla nízkeho napätia. Pod úrovňou terénu najprv objavili výrazný zhluk rozmerných pieskovcových kameňov nepravidelného tvaru. Po čiastočnom rozobratí zhluku kameňov sa ukázalo, že z väčšej časti prekrývajú hrobovú jamu. V natiahnutej polohe v nej spočívala neúplná, zle zachovalá kostra nedospelého jedinca. V relatívne dobrom stave sa zachovali len dlhé kosti dolných končatín a lebka. Čelná kosť lebky pochovaného jedinca bola prerazená rozmerným hranatým kameňom, ktorý v nej bol obsiahnutý ešte v dobe odkrývania hrobu. Podľa antropologičky Jany Langovej z Múzea juhovýchodnej Moravy v Zlíne patril skelet v hrobe dieťaťu, ktoré zomrelo vo veku 8-9 (vekový stupeň Infans II). Zranenia na lebke, ktoré spôsobil úder veľkým kameňom, zodpovedá postmortálnemu zásahu. Inak na kostiach neboli zistené žiadne ďalšie stopy násilných zásahov, zranenia alebo patologických prejavov či zmien. Pod lebkou bola objavená typická Veľkomoravská bronzová náušnica, pôvodne azda s jedným košíčkom. Hrob bol pravdepodobne od samého začiatku plánovaný s tým účelom, že v ňom bude uložený "nebezpečný" jedinec.

Údaje o veku hrobov

Oba hroby môžeme datovať najskôr do obdobia raného stredoveku, teda do doby Veľkej Moravy alebo aj v období tesne nasledujúcom, tzn. v 9. a prvej polovici 10. storočia. Dodajme, že datovaniu hrobov do 9. až polovice 10. storočia neodporuje ani orientácia hrobových jám, resp. poloha zomrelých, ktoré s miernymi odchýlkami predstavuje smer ZV a taktiež nález typickej bronzovej náušnice.

Interpretácia

Ako sme už naznačili, hroby 1 / 2002 a 1 / 2010 svojím charakterom nijako nezapadajú do rámca bežného pochovávania v období raného stredoveku. Hlavne je tomu tak preto, že kostrové pozostatky oboch malých detí v nich pochovaných nesú jasné stopy po násilných zásahoch zo strany pozostalých. Na podklade popísaných zásahov môžeme deti pochované v oboch hroboch považovať za "Vampírov", či "upírov". Z pohľadu ranostredovekého človeka a vlastne aj z pohľadu človeka súčasného išlo o zástupcu najnebezpečnejšej formy Revenanta, teda pochovaného jedinca s možnosťou vracať sa do sveta živých, ktorému sa pripisovala schopnosť v noci vstať a ísť sať krv ako ľuďom, tak i zvieratám, ďalej spôsobovať rôzne epidémie a mnohé iné pohromy.

Záver

Hroby 1 / 2002 a 1 / 2010 z Modré u Velehradu výrazne dopĺňajú naše poznatky o pohrebnom ríte starých Slovanov v období raného stredoveku. Obaja boli zrejme pochovaní v období záverečnej existencie veľkomoravského štátu alebo v čase tesne nasledujúcej, teda medzi sklonkom 9. a polovicou 10. storočia. Je nepochybné, že viera vo Vampírov, či upírov je stará ako ľudstvo samo. Išlo pritom o vieru medzi ľuďmi po veky hlboko zakorenenú, keď praktiky s ňou spojené, majúce niekedy veľmi drsný až morbídny charakter, neobmedzila, tým skôr nezastavila, ani katolícka cirkev. V niektorých častiach sveta sú tieto praktiky uplatňované dodnes.

Text:

doc.PhDr. Luděk Galuška, CSc.

Mgr. Miroslav Vaškových, Ph.D.

K téme tiež pridávam jedného slovenského upíra z hradiska Skalka nad Váhom:

Upír vo svätyni na hradisku

Všetky okolnosti okolo predmetného kostolíka, nájdeného na hradisku sú tak trochu záhadou. Bol teda kamenný, alebo drevený? Pochádza z čias Veľkej Moravy, alebo bol postavený až v čase rozvoja sakrálnej architektúry v Uhorskom kráľovstve? Jednalo sa vôbec o kresťanskú stavbu, alebo tu pôvodne stál pohanský chrám, ktorý zostal v povedomí pospolitého ľudu ako na začiatku spomenutý „Venušin chrám“? Prečo na hradisku, ktoré nesie viaceré znaky skôr útočiskového charakteru niekto staval kostol, keď niekoľko kilometrov od Skalky sa nachádzalo centrálne hradisko na mieste dnešného Trenčianskeho hradu? Jednou z najväčších záhad však zostáva hrob upíra, nachádzajúci sa vo vnútri svätyne.

Prípad jedinca z hrobu umiestneného v interiéri sakrálneho objektu na hradisku v Skalke nad Váhom by mohol na prvý pohľad pripomínať aplikáciu zásady zakotvenú v „Legis Salicae", podľa ktorej sa mal nad hrobom významného jedinca vybudovať sakrálny objekt. Avšak nebožtík z interiéru svätyne na hradisku Skalka sotva mohol pochádzať zo súvekej kategórie významnejších jedincov preto, že boli na ňom vykonané protivampirické praktiky vrátane dodatočného odstránenia hlavy a zaťaženia hornej časti trupu jedenástimi kameňmi. Ako bolo spomenuté, kostre chýbala lebka s piatimi krčnými stavcami, ktoré boli z hrobu dodatočne odstránené. Prejavy tohto druhu sú v našom prostredí označované ako posteriórne protivampírické praktiky a vykonávali sa najmä na nekostolných pohrebiskách s viacerými doznievajúcimi prejavmi pohanského rítu. Z prostredia Veľkej Moravy poznáme viacero prípadov tzv. vampírskych hrobov, kedy boli jedinci z rituálnych dôvodov po smrti, resp. po pochovaní dodatočne zohavení, najmä odstránením niektorej končatiny, hlavy, alebo zaťažení veľkými balvanmi. Účelom týchto praktík mohla byť napr. snaha zaistiť, aby nebožtík nemohol vstať z hrobu a páchať zlo na živých.

Orgoň

MILAN HANULIAK: SKALKA NAD VÁHOM A JEJ VYZNÁM V DEJINÁCH OSÍDLENIA TRENČIANSKEHO MIKROREGIÓNU, SLOVENSKÁ ARCHEOLÓGIA XLVI-2,1998, 309-331

Pohanská viera Slovanov a jej dôkazy v archeologických nálezoch

Pôvodné náboženské predstavy Slovanov sa stávajú v posledných rokoch stredobodom zvýšeného záujmu archeológov, historikov, jazykovedcov i etnografov. Prispieva k tomuto archeologický výskum objavy svätýň a obetíšť, nálezy kultových figúr a predmetov, doklady pohrebného obradu, magických praktík, symbolov a ideogramov vo výzdobe keramiky, nástrojov, zbraní a šperkov. Interpretácia týchto hmotných prameňov býva síce často diskutabilná, najmä ak vychádza len z vecí samých a neprihliada dostatočne k dobovému historickému rámcu a etnografickým paralelám. Archeologický výskum má však nespornú prioritu v získavaní nových fakt, ktoré zapĺňajú medzery v písomných prameňoch, z ktorých čerpá historické a jazykovedné štúdium.

Z porovnania jednotlivých druhov prameňov môžeme tiež dospieť k relatívnemu rozlíšenie dvoch základných vrstiev duchovného života a objektov, ktoré jeho účelom slúžili: kultu a mágie. Hranica medzi oboma nie je síce príliš ostrá a obe sféry sa často vzájomne prelínajú. Napriek tomu však kult patrí v podstate k vyššej vrstve náboženských predstáv, spojených s úctou k prírodným alebo kmeňovým božstvám, s obetnou, príp. chrámovú službou, ktorú vykonáva v záujme širšieho spoločenstva jeho vodca - knieža alebo kňaz ako zástupca spoločenskej zložky, ktorá sa vyvinula len u polabsko-pobaltských Slovanov. Naproti tomu magické praktiky sa vzťahujú vždy skôr k podhubiu každého náboženského systému, vzývajú nižšie, elementárne sily a bytosti, majú chrániť proti ich nepriaznivým vplyvom (apotropaické prvky) alebo ich naopak využívať v prospech jednotlivca, rodiny, obce, príp. ich pomocou škodiť iným (v tzv čiernej mágii). Táto nižšia sféra demonolatrie bola vždy doménou čarodejníkov a ich ženských náprotivkov (veštice a hádačky), ktorí sa udržali, na rozdiel od kultickej zložky, aj po zániku pohanstva často až do novoveku a poskytujú preto bohatý etnografický materiál pre porovnanie s archeologickými nálezmi.

Svätyne

Najvýraznejším dokladom kultu sú kultové miesta a chrámy, pomerne často uvádzané v písomných prameňoch, najmä v oblasti Polabsko-pobaltských a východných Slovanov. Archeologicky sa však podarilo identifikovať tieto správy len v dvoch prípadoch: v ruskej Peryni a v pobaltskom Woline . Peryň dokumentuje typické slovanské obetisko pod šírym nebom, s kultom Perunovho idolu, obklopeného kruhovou symbolickou priekopou, zatiaľ čo vo Woline ide o drevenú, zastrešenú budovu, vlastný chrám, aké sú historicky i archeologicky doložené len v oblasti severozápadných Slovanov.

Most pri Bratislave

Břeclav - Pohansko

Uherské Hradište

Ostatné objavy sú napospol historicky anonymné. Chrámom bol zrejme objekt na hradisku Feldberg. Jednoduchá obdĺžniková stavba s náznakom vstupného priestoru, oddelená od hradiska symbolickou priekopou; bezpečne ním však bola svätyňa, ktorú objavili na hradisku v Gross Raden v Meklenbursku, ktorá je dobre rekonštruovateľná vzhľadom k zachovalosti jej pozostatkov. Šlo o stavbu v rozlohe 7 X 11 m s dvojitými stenami a ochodzou s ľahkým zábradlím, datovanú do 9. stor.

Zbručská modla

Početnejšie sú otvorené kultové miesta a obetiská, ktoré sú však napospol historicky anonymné. Ich podoba je značne nejednotná, ide o sakrálne priestory vymedzené priekopou alebo iným symbolickým ohradením. Z nášho územia je známa svätyňa z Mostu pri Bratislave. Z Čiech sem patrí napr Stará Kouřim s kultovým miestom na brehu jazierka Libuše z 9. stor. a Burgenland u Mšena so štvorcovým obetiskom, ktoré vymedzovala priekopa a kolová ohrada z tej istej doby. Do 9. stor. je tiež datovaný objekt z Pohanska u Břeclavi, pozostávajúci z ôsmich guľových jamiek zoskupených do kruhu okolo deviatej uprostred a so stopami ohradenia; predstavuje zrejme hlavné božstvo, obklopené božstvami vedľajšími. Tento objekt priamo ilustruje ibn Fadlánovu správu o ruských kupujúcich na Volge, ktorí sa modlili k veľkému idolu, ktorý stál uprostred menších, postavených okolo neho v kruhu. Aj na jednom z hlavných veľkomoravských centier v Mikulčiciach bolo objavené kultové miesto obdĺžnikového pôdorysu 11,3m x 24 m, vymedzené žliabkom po palisádovej ohrade s náznakom vchodu na juhovýchodnej strane. V prázdnom vnútornom priestore boli zistené len dve ohniská a niekoľko plytkých kruhovitých jám, naznačujúcich zrejme prítomnosť posvätných stromov, aké boli uctievané podľa Helmolda v blízkosti vagerského Stargardu, tiež vnútri palisádovej ohrady. Kruhovité obetiská, vymedzené priekopou, palisádou alebo kameňmi, sú známe nielen z oblasti pobaltských Slovanov, južného Poľska alebo zo severoruskej Peryně, ale i z ďalších východoslovanských lokalít, napospol z 8. - 10. stor., z kraja smolenských krivičov, na Pslkovsku, v Bukovine, v kraji Radimiči, či v pripieťskom Polesí. Objavujú sa tu však, najmä v staršej dobe (6.-9. Stor.)

Modly (Idoly)

Zaujímavý je tiež objav na hradisku Bogit, v blízkosti náleziska známeho zbručského idolu. V západnej časti hradiska, ktoré slúžilo ako celok kultovým účelom, stálo obetisko obklopené kamenným kruhom s ôsmymi obetnými jamami; štvorhranná jama v jeho strede, vyložená kameňmi, naznačovala miesto, kde pôvodne stál zbručský idol, uctievaný na tomto mieste v 10.-13. stor. Objav posúva do popredia otázku interpretácie zbručskej stély, ktorá je predmetom diskusie viac ako storočie. Najpravdepodobnejší, aj keď nie vo všetkých detailoch, sa zdá byť kosmogonický výklad aspoň pokiaľ ide o tri pásy na stéle, ako symbolu troch svetov: nebo ako svet bohov, krajina - svet ľudí a podsvetie - svet bytostí nesúcich krajinu. Ide o predstavu, rozšírenú už od staroveku po celom eurázijskom kontinente, porov. napr bohov a gigantov v starom Grécku, so svetom ľudí vždy uprostred. Problematickým však zostáva výklad štyroch božských figúr. V žiadnom prípade nemôže ísť o Svantovita, ktorého kult sa obmedzoval na slovanské Pobaltie a ťažko zasahoval tak hlboko na juh, symbol rohu a štvoritosť postáv sama o sebe k tejto interpretácii nestačí. Pochybné je tiež stotožňovanie idolu s Rodom, založené na staroruskom preklade a komentármi besied sv. Gregora (Slovo sv. Grigorij Bogoslova) a niektorých ďalších traktátoch z 11.-12. stor. Váňa uvádza, že Rod patril zrejme len k lokálnym božstvám nižšej kategórie a nieje najmenších náznakov, že by hral tak všeobecnú úlohu, akú mu niektorí bádatelia prisudzujú; v Letopise vremennych rokov napr. nie je vôbec spomenutý.

Otázkou tiež je, či postava s krúžkom je ženská (Lada?) - Zdá sa totiž, že má fúzy - a či bojovníka so šabľou je možné spájať s Perúnom: tieto atribúty mohlo mať aj iné lokálne vojnové božstvo. Smerodajná je skutočnosť, že všetky štyri postavy sú spojené jediným klobúkom, čo naznačuje jediné božstvo v štyroch hypostázach: hospodárske - s rohom ako symbolom plodnosti a hojnosti, vojnové - s atribútmi šable a koňa, kozmické - krúžok ako symbol neba alebo slnka; štvrtá figúra bez atribútov by mohla predstavovať vlastnú, čisto duchovnú podobu božstva, v pozadí uvedených špecifikácií, ktorými sa prejavuje vo svojej pozemské pôsobnosti - je pozoruhodné, že spodné políčko pod ňou, kde u ostatných sú giganti, je prázdne. Takéto združovanie funkcie jednotlivých božstiev charakterizuje záverečnú fázu vývoja slovanského náboženstva a naznačuje pomerne neskorý pôvod zbručskej stély, čo archeologický výskum potvrdil.

Ostatné doposiaľ známe kamenné idoly pochádzajú napospol z východoslovanskej oblasti , ich slovanský pôvod však nie je úplne zaručený. Patrí k nim početné, bližšie nedatovateľné "baby", ktoré mohli zanechať aj kočovné turkotatarské kmene, alebo kmene baltické a fínske. V styčných oblastiach však presahoval kult etnické a často aj časové hranice, takže aj predslovanské idoly zostávali v úcte až do raného stredoveku.

Z veľkých drevených idolov, ktoré sú známe doteraz len z oblasti severozápadných Slovanov, je potrebné sa zmieniť predovšetkým o starom náleze z Altfriesacku, a to pre jeho datovania radiokarbonovým testom do skoro slovanského obdobia. Svedčí o pomerne vyspelom stupni náboženských predstáv už v tejto ranej dobe a vyvracia koncepciu niektorých bádateľov o pôvodnom prototeizme u Slovanov, ktorých polyteizmus so špecifikáciou božstiev sa mal vyvinúť až v 10. stor. Aj keď nemožno idol s istotou stotožniť so žiadnym z bohov, popisovaných v prameňoch, otvor pre osobitne nasadzovaný falus dosvedčuje špecifickú funkciu božstva plodnosti. V škandinávskej oblasti mu odpovedá Freyr, ktorého socha v chráme v Uppsale sa podľa Adama brémskeho vyznačovala veľkým falusom. Falický kult je doložený aj nálezmy falusov samých, napr v Leczyci, Opole, či Wolini.

Cenným archeologickým príspevkom k diskusii o slovanskom pohanstve je tiež nález dvojhlavého idolu na sídlisku z 11.-12. stor. na Fischerinsel u Neubrandenburg. Svedčí o kulte blíženeckého božstva, ktoré hralo významnú úlohu aj v iných indoeurópskych náboženských systémoch, napríklad u Indov, Iráncov, Chetitov, Grékov (Kastor a Polydeukés) i Rimanov (Castor a Pollux). Pre Slovanov nie je doložený v žiadnom zo starších prameňov. Existenciu Blížencov môžeme teda považovať u Slovanov za preukázanú, ich názov je však neistý. Ani ostatné nálezy drevených idolov (Braak, Behren - Lubchin, Jankowo) neumožňujú identifikáciu so známymi božstvami.

Figúrky

Veľmi početné sú drobné figúrky bôžikov, kovové, drevené i parohové. Objavujú sa už v nálezových komplexoch z včasného slovanského obdobia v podobe plechových figúrok fúzatých mužov v poklade z Martynovky zo 7. stor., alebo z doby slovanskej expanzie do egejskej oblasti v Thesalii. Neskoršie nálezy vo východoslovanskej oblasti pochádzajú z Novgorodu, Starej Riazane aj zo staroruských pohanských mohýl. Ojedinele sa objavujú aj na území južných Slovanov, napr. v rumunskej Garvän-Dinogetii alebo v bulharskej Preslav, častejšie sú však v prostredí polabskej-pobaltských a poľských Slovanov, napr Schwedt, Weggun, Merseberg, Wolin, Wiálioa, Opole. Bývajú niekedy stotožňované s historicky známymi božstvami, napr Novgorodské figúrky, ktoré majú analógie aj vo škandinávskom prostredí, s Perúnom, drevená figúrka falického tvaru so štyrmi tvári z Wolinu so Svantovitom a pod. Otázkou však je, či božstvá, ktoré boli predmetom organizovaného verejného kultu, mohli byť zobrazované aj pre potrebu súkromnej adorácie v príbytkoch, s ktorými nálezy drobných plastík nepochybne súvisia. Nasvedčovala by tomu správa Ebbonova o väčších i menších idoloch, ktoré sa chystal Otto Bamberski spáliť vo Woline, ktoré však boli ukradnuté a schované. Väčšinou išlo zrejme o sošky domácich bôžikov, ktorých existenciu dosvedčujú písomné pramene, a ktorých kult sa zachoval dlho až do neskoršej ľudovej kultúry. Týkajú sa ich asi aj písomné správy o uctievanie idolov u Kozmu, v Homiliári Opatovickom, atď. V niektorých oblastiach mohli aj tieto bytosti nižšieho poriadku nadobudnúť mnohohlavé podoby, ktoré symbolicky znásobovali ich moc ( Wolin, Wišlica, Preslav). Závesky, ako je preslavský alebo plechové figúrky, slúžiace ako ozdoby pásu (Martynovka), vykonávali skôr apotropaickou funkciu v kategórii amuletov.

Kultové predmety

Kultu slúžili aj ďalšie predmety a insígnie, o ktorých vypovedajú ako písomné svedectvá, tak i archeologické pramene. Správy západných kronikárov hovoria o posvätných zbraniach, výstroji, zástavách, ukladaných v chrámoch ako atribúty alebo insígnie príslušného božstva. Ich údaje ilustrujú aj niektoré archeologické objavy, aj keď nie vždy výslovne v kultických súvislostiach. Ide napríklad o známu rytinu jazdca s kopijou a zástavami na kameni hradby v Libušíne, ktorá má analógiu na hradbe v bulharskej Preslavi, datovaná tiež do 10. stor. V oboch prípadoch nesú zástavy znamenia a kresby slúžili zrejme ako apotropaicum, chrániace pevnosť a nedobytnosť hradby. Tiež nákončie žrde z kniežacieho hrobu z 9. stor. zo Starej Kouřimi dokladá nielen nosenie strapcov a poľných znamení do boja, ale je aj odznakom posvätnosti vladárske moci. Správy o posvätných zbraniach, ukladaných v chráme, dokladajú pravdepodobne nálezy dvoch kopijí a zvyšku dreveného štítu pri výskume chrámu v Gross Radene v Meklenbursku. Porovnaj k tomu údaje o posvätnej kopiji vo Woline, o pozlátenom štíte Gerovitovom vo Wolgaste, o Svantovitovom meči, uzde a sedle v Arkone. Úcta k posvätným zbraniam bola u Indoeurópanov všeobecná - porov. napr. Thorove kladivo, Ódinovu kopiju, Freyrův meč u Germánov - a Slovania nepredstavovali v tomto smere žiadnu výnimku.

Z prostredia východných i západných Slovanov sú uvádzané nálezy nožov s dvojitou volutou na mieste držadla, ktoré sa zrejme používali pri zabíjaní obetných zvierat; vyskytujú sa aj v Poľsku a na Slovensku. K rituálnym tancom a obradom, napríklad pri rusaliách, slúžili pravdepodobne drevené palice a kyjaky s vyrezávanými hlavicami v podobe ľudských alebo zvieracích hláv, známe napríklad z Novgorodu. Adorační scénu vyobrazuje črep včasno slovanskej nádoby, nájdený v Schulzendorfe v oblasti polabských Slovanov: zobrazuje vpichovou technikou schematicky ľudskú postavu, ktorá stojí v geste adorácie pred niečím, čo by bolo možné vyložiť ako kotol na voze, čln či ako oltár s idolom. Nádoba slúžila nepochybne kultovým účely. Modlitebné gesto, o ktorom máme len nepriame narážky, je archeologicky pomerne dobre doložené. Je to postoj Oranta, známy už z doby pohanskej antiky. Má ho napr reliéfna postava na plechovom kovaní zo Pskova, Gerovitov kameň z Wolgastu a oranti z Mikulčíc, vyrytých na pásových kovaniach: jeden z nich predstavuje síce kresťanského svätca-kňaza v ornáte, druhý má však nepochybne pohanský ráz a nezobrazuje knieža s insígniami, ako sa niekedy súdi, ale čarodejníka v kultovom geste s rohom hojnosti a šamanským zrkadlom; Tretí Orant symbolizuje iba modlitbu, či už pohanskú alebo kresťanskú. Pre výklad týchto rytín je rozhodujúce predovšetkým ich umiestnenie na rube kovania, naznačujúce, že účel bol vo všetkých prípadoch apotropaický a patrí teda do sféry mágie. To isté možno povedať aj o postave so zdvihnutými pažami, vyobrazenej vpichmy na pošve noža z bronzového plechu z neskoro slovanského pohrebiska v Schirmenitzi. Aj v tomto prípade predstavuje gesto prosbu o ochranu majiteľa noža. K rekvizitám kultu patrili aj kožené alebo drevené masky, nájdené napríklad v Novgorode a v sliezsku. Používali sa pri maškarných sprievodoch a hrách, najmä v rámci slávností zimného slnovratu, okrem toho však aj pri iných príležitostiach, napr. svadbách, pohreboch rusalských sviatkoch. Pôvodný zmysel masky bol apotropaický: zastrašiť démonov, pri zimnom slnovrate zapudiť duchov temnoty, v ostatných prípadoch zaháňať zlé moci, ohrozujúce svadobčanov alebo duše zomrelých.

Zvieratká z Mikulčíc

Pohrebný rítus

Špecificky archeologickým prínosom k poznaniu náboženských predstáv sú doklady pohrebného rítu a kultu mŕtvych. Pôvodným indoeurópskymi dedičstvom je rítus spaľovania mŕtvych, doložený už v starovekých kultúrach v oblasti severne od Karpát, z ktorých sa formovala slovanská kultúra a s ňou aj etnikum v 5.-6. stor. Spolu so slovanskou expanziou sa potom spaľovanie šírilo v rámci včasno slovanskej kultúry pražského, korčakského a príbuzných typov na Balkán, do strednej a východnej Európy ako jeden z ich príznačných rysov. Podľa nepriamych analógií z iných indo-európskych kultúr a sčasti aj podľa svedectva ibn Fadlána, ktorý bol svedkom pohrebu ruského kniežaťa v 10. stor., sa spaľovanie mŕtvych spájalo s názorom o vyššej hodnote posmrtného bytia, pre ktoré bolo mŕtve fyzické telo prekážkou, pripútavajúcou k zemi a ktorú bolo preto treba zničiť ohňom. Tento názor nemusí nutne súvisieť s vierou v najvyššie božstvo v zmysle monoteizmu, ako súdia niektorí autori, pretože sprevádza aj systémy polyteistické; u Slovanov možno podľa svedectva Prokopiovho zo 6. stor. súdiť najskôr na henoteismus, s vládou najvyššieho boha nad ostatnými. Pohrebný rítus vyjadruje iba predstavy o posmrtnom živote a nič viac, takže prechod na pochovávanie nespálených tiel môžeme chápať ako prejav relatívne väčšieho prilnutia k hodnotám pozemského života. U Slovanov k nemu dochádza najskôr pod vplyvom intenzívnejšej symbiózy s nomádskymi kmeňmi, ako dosvedčuje aj odtiaľ prevzatá vampiristická predstava o "živej mŕtvole", tiež hojne doložená archeologicky.

Galuška: Slované, doteky předkú

Urna s ľudskými pozostatkami - žiarový rítus

Vzťah k zosnulému a jeho posmrtnému bytiu sa prejavuje tiež v milodaroch, ukladaných do hrobu. Kým pri spaľovacom ríte išlo väčšinou o drobné predmety z osobného majetku mŕtveho (spony, pracky, nožíky, ocieľky a podobne), pri tzv. kostrovom pochovávaní v 8.-10. stor. boli hroby, v súlade so sociálnou diferenciáciou, často bohato vybavené šperkami, zbraňami, nástrojmi a nádobami s pokrmom a nápojmi. Aj táto skutočnosť svedčí o materiálnejšom poňatí posmrtného života a jeho hmotných potrieb, spolu so základnou zmenou rítu. O tom napokon hovoria aj etnografické pramene, podľa ktorých mŕtvy, zjavuje sa ako tieňová postava, môže hovoriť, pohybovať sa, zanechávať po sebe stopy rúk a nôh, jesť, piť, ba dokonca mať aj pohlavný styk.

Talizmany

Pomerne početné sú nálezy drobných predmetov, ktoré svojím tvarom alebo výzdobou sa vymykajú čisto praktickým účely a patria do sféry mágie a jej praktík. Už vo včasno-slovanskej kultúre sa objavujú hlinené predmety kotúčovitého alebo bochníkovitého tvaru, ktoré hrali nepochybne určitú rolu v mágii kreatívneho typu pri ktorej vyobrazenie predmetu , v tomto prípade zrejme chleba, malo zabezpečiť jeho nadbytok. Dva zlomky z Libušína z Čiech nesú po oboch stranách vypichovaný motív kríža v kruhu, jeden z radu symbolov slnka ako ukazovateľa priestoru i mierky času (štyri svetové strany a štyri ročné obdobia); menší má náznak dvojitého kríža, tzv "čierny kríž", ktorý plnil apotropaickú funkciu aj neskoršie ľudovej kultúre. Kreatívne praktiky ľudovej mágie ilustrujú názorne aj neumelo formované figúrky zvierat, ľudí, sediel zo staršej fázy veľkomoravského centra v Mikulčiciach, vykladané obvykle ako votívne obety (k tomu však chýba príslušné obetisko). Do rovnakej kategórie zrejme zapadá väčšina nálezov zvieracích figúrok, ak niektoré z nich neslúžili ako detské hračky. Kôň bol sakrálnym zvieraťom, zasväteným bohom, napr. Svantovitovi, Svarožičovi a Triglavovi, a plnil preto nepochybne magickú, apotropaickú funkciu, v plastickom aj kresebnom prevedení na rôznych predmetoch: šperkoch, hrebeňoch, ocieľkách, nádobách, príveskoch, amuletoch a pod.

Treba zdôrazniť, že včasno-stredoveké umenie a remeslo, ktoré uchovávalo starú pohanskú symboliku aj po prijatí kresťanstva, často až do neskorej ľudovej kultúry, neplnilo iba funkciu dekoratívnu, ale aj magickú, s určitým vnútorným zmyslom pre toho, kto ich užíval, či už v zmysle apotropaickom, na ochranu pred nepriaznivými silami prírody a osudu alebo pre zabezpečenie zdaru vo výrobnej činnosti, obchode, boji a v osobných záležitostiach. Preto považujeme okrem koňa ako samostatné figúry alebo na rôznych predmetoch aj iné zvieracie motívy: ryby, vtáky, baránkov, capy, hady, jelene, draci, grifovia, príp. i bájne bytosti ako rusalky a sirény alebo motívy stromu života, rohu hojnosti, ideogramy slnko apod. Zvlášť často sa s nimi stretávame na ruských náramkoch, a príveskoch, ktoré mali aj apotropaickú funkciu talizmanov. Na krku viseli lyžičky ako symbol sýtosti a blahobytu, kľúče ako symbol bezpečia a bohatstva, sekery ako atribút Perúna, hrebene zabezpečujúce ochranu pred chorobou, lunice spojené s kultom mesiaca, zvieracie zuby, pazúry a čeľuste, rolničky a mušle kauri, napospol ako ochrana pred škodlivými silami. Mnohé z týchto motívov vidíme na šperkoch a ozdobách v najrôznejšom prevedení aj z iných slovanských kultúrnych oblastí: slovansko-avarské, belobradské, karantánske, bulharské, veľkomoravské, české, poľské i polabsko-pobaltské.

K magickým účelom slúžili tiež hlinené vajíčka s farebnou polevou, zhotovované už v 10. stor. hlavne v Kyjevskej Rusi, rozšírená však aj na iných miestach, napríklad v sliezskom Opole, v Pomoransku Wolin, v Gdansku a iné. Symbolizovali silu plodnosti a možno predpokladať, že boli používané najmä pri svadobných obradoch.

Symboly

Pohanská symbolika v ľudovom rezbárstve pretrvala až do 20. storočia

Osobitnú skupinu magických motívov predstavujú ideogramy, grafické symboly: kruh. kríž, svastika, svarga, trikvetrum, bicykel, rozeta, lunice, pentagram, hexagram, ruka a ich varianty. Objavujú sa na nádobách, šperkoch, zbraniach, nástrojoch, kameňoch a iných predmetoch s úplne zrejmou magickou funkciou, ochrannou a tvorivou. Sú rozšírené po všetkých kontinentoch, v niektorých prípadoch už od paleolitu, bez kultúrnych, etnických a časových hraníc, ako akési prastaré svetové písmo, ktorému sa v jeho mnohovýznamnosti rozumelo bez slov. Vyjadrovali zážitky prírodných síl a zároveň predstavu, že tieto sily pôsobia aj cez svoj symbol, ktorý bol ich koncentrácií: ideogram umiestnený na dne nádoby chránil pokrm a rozmnožoval ho, na meči alebo sekere dával bojovníkom väčšiu silu, na praslenoch pevnú niť, na záveskoch, prsteňoch alebo náramku chránil majiteľku pred zlými silami atď.

Preto tiež prežívali tieto ideogramy aj v kresťanskej kultúre, ktorá im často dávala len iný zmysel, napr krížu, a stretávame sa s nimi aj v ľudovej kultúre, často až dodnes, na krojoch, výšivkách, krasliciach, šperkoch, nábytku, truhlách, lampách, saniach, vozoch, trámoch, oknách a dverách príbytkov, v hrnčiarskych a kamenárskych značkách apod.

Orgoň

Článok bol iba s minimálnymi úpravami prevzatý zo zdroja: Zdeněk Váňa: Archeologické doklady kultu a magie u Slovanú, Slovenská archeológia, XXXVI-2, 1988

Obrázky Pavel Dvořák: Stopy dávnej minulosti 3 (Zrod národa), vydavateľstvo Rak, 2004

Obrázok "Svarga" v úvode článku špeciálne pre našu stránku poskytlo tetovacie štúdio   (kontakt tattoo@centrum.sk), ktorému touto cestou ďakujem

Obrázok rekonštrukcie svätyne Most pri Bratislave pochádza z výstavy  SNM

http://www.stfond.ru/news.htm?id=6893

Nižná Myšľa - mesto z doby bronzovej

Nižná Myšľa je východoslovenskou obcou na rozhraní Košickej kotliny, úpätia Slanských vrchov a sútoku riek Hornádu, Olšavy a Torysy. Od ostatných podobných obcí sa však výrazne líši svojou mimoriadne bohatou históriou z doby bronzovej, kedy ľud otomanskej kultúry na území Nižnej Myšle vybudoval významné hradisko. Hradisko bolo situované na výraznej vyvýšenine Várhegy nad sútokom spomenutých riek, pričom sa jedná o strategicky výhodnú polohu s nadmorskou výškou 217 metrov.   Archeológovia odtiaľ  prinášajú rok čo rok nové zaujímavé objavy.

Pohľad na lokalitu. Prevzaté zo stránky Návrat na Várhegy

Zvětšit mapu

Na území východného Slovenska v prostredí otomansko- fűzesabonskej kultúry (približne 1700 až 1400 pred n. 1.) vznikali opevnené osady, alebo hradiská  remeselníkov a poľnohospodárov. Okrem Nižnej Myšle je veľmi dobre známe najmä hradisko Spišský Štvrtok, ktorý mnohý nazývajú aj Slovenskými Mykénami. Hradiská ľudu otomanskej kultúry (predpokladá sa že tento ľud prišiel na územie Slovenska z oblasti sedmohradska) sa stali nielen strediskami výroby, ale aj spoločensko-administratívnymi a mocenskými centrami, ktoré vtlačili súvekému vývoju ráz vyspelej civilizácie. Osady s mohutnou fortifikáciou a urbanistickým riešením ich areálov, kultové miesta, pohrebiská a pamiatky hmotnej a duchovnej kultúry sú veľavravným svedectvom úrovne vtedajšej doby a sú dokladom tvorivých schopností, zručnosti a umeleckého cítenia dávnych obyvateľov východného Slovenska.

Domy na hradisku

Doterajší výskum poukazuje na to, že máme dočinenia s dvoma navzájom sa prekrývajúcimi hradiskami z obdobia otomanskej kultúry. Opevnená osada tam existovala zhruba 300 rokov. V období, do ktorého ju radíme, vzniklo v Eurázii niekoľko nepokojov, čoho dôsledkom bol výrazný pohyb obyvateľstva. Niekedy sa mu hovorí aj prvé sťahovanie národov. Konkrétne šlo o konflikty Hixósov v Egypte, rozvrátenie Chetitskej ríše, Mykén, Kréty. Celá Európa od juhu až po Britské ostrovy bola zachvátená vojnovými konfliktami a migrovaním unikajúceho, či invazujúceho obyvateľstva. Práve v tomto období existoval v tejto osade život a z toho dôvodu je osada v Nižnej Myšli opevnená.

Rekonštrukcia domu z doby bronzovej

Hradisko sa nachádzalo na križovatke viacerých obchodných ciest. Z tohto dôvodu boli v kontakte s inými bohatšími kultúrami, ale aj národmi, ktoré ich ohrozovali. Z juhu to boli stredomorské kultúry a Chetitská ríša, zo severu zase kultúry z okolia Baltického mora. Keďže osada v Nižnej Myšli ležala priamo na trase Jantárovej cesty, navyše v miestach kde sa križovala s inými, dalo sa čakať, že mali nahonobené množstvo majetku. Okrem iného existujú dôkazy o tom, že obyvatelia miestnych osád boli významnými obchodníkmi s kovovými výrobkami, čo bol v tých časoch jedným z najviac lukratívnych sortimentov.

spoločenská hra z doby bronzovej?

Podmienky pre vznik a rýchly vzostup opevnených osád na východnom Slovensku nepochybne ovplyvnil aj prudký rozvoj metalurgie farebných kovov. Vyhľadávanie a spracovávanie medenej rudy z miestnych ložísk a neskôr i výroba bronzových predmetov ovplyvnili rozvoj dovtedajších základných výrobných odvetví a prudko zrýchlili spoločenský vývoj ľudu doby bronzovej.

Obete rituálnej popravy

Hradisko I.

Najstaršia osada (opevnená osada I) vznikla na južnom okraji vyvýšeniny a jej opevnenie oblúkovito prepojilo strmé zrázy ostrohu. Fortifikácia pozostávala z mohutného hlineného valu a šesť metrov hlbokej hrotitej priekopy, ktorú dva razy upravovali a rozširovali. Chránený areál osady s plochou 50 x 60 metrov jej obyvatelia zastavali pravouhlými jednopriestorovými domami. Tieto boli zoskupené vo dvoch radoch oddelených ulicou a paralelne sledovali priebeh opevnenia. Domy s hlinenými dlážkami boli pravdepodobne zrubového typu s  kamennými podmurovkami a ohniskami. Inventár tvorili popri bohatých keramických nádobách aj  kamenné drvidlá a podložky, mlaty a motyky, predmety z bronzu a kosti, hlinené tkáčske závažia a prasleny. Tieto nálezy poukazujú na poľnohospodársko-remeselnícky charakter osídlenia a dokladujú miestne spracovávanie základných a druhotných surovín. K pozoruhodným keramickým nálezom patria hlinené plastiky zvierat, malé sošky žien a depot džbánkov, ktorý bol ukrytý pod podlahou jedného z príbytkov. Zistená dvojnásobná prestavba fortifikačného systému osady I dokladá jej dlhšie, pravdepodobne neprerušené osídlenie. Pri poslednej prestavbe opevnenia, časovo spadajúceho už na začiatok strednej doby bronzovej, došlo k vyhĺbeniu nielen najmohutnejšej až 20 metrov širokej priekopy, ale aj k obnoveniu staršieho, zrejme už deštruovaného hlineného valu, ktorého novú čelnú hradbu obyvateľstvo osady spevnili ešte aj 1 meter hrubou vrstvou spraše.

Zlaté šperky

Najmladší sídliskový horizont bol takmer úplne zničený intenzívnou orbou. Na jeho niekdajšiu existenciu dnes poukazujú iba zahĺbené hospodárske objekty, ktoré porušovali staršiu sídliskovú vrstvu a príbytky. Podobné zahĺbené objekty, hlinníky, zásobnicové a odpadové jamy boli zistené a odkryté v predpolí opevnenej osady. Pravdepodobne ani následný zánik najmladšej priekopy, vo výplni ktorej boli nápadne časté aj nálezy zlomkov ľudských kostí, neznamenal porušenie kontinuity osídlenia lokality. Ďalšie následné osídlenie polohy súviselo so vznikom novej rozsiahlejšej opevnenej osady II, keď do nového areálu bol zahrnutý tak pôvodný priestor osady I, ako aj plocha pohrebiska.

Hradisko II

Novou rozsiahlou stavebnou aktivitou, ktorú si na začiatku strednej doby bronzovej pravdepodobne vynútilo rozrastajúce sa obyvateľstvo osady, či jej noví prisťahovalci, (ale zrejme aj hrozba vojenských útokov neznámeho nepriateľa) sa pôvodný areál osady zväčšil 7-násobne. Vyhĺbením novej priekopy a zbudovaním nového oblúkového valu, tentoraz s kamenno-zemno-drevenou konštrukciou, získali takmer 7 ha opevnenej plochy, a vtedy stratili všetky predchádzajúce sídliskové formy i pohrebisko svoj pôvodný význam a postupne zanikli. Areál novej, mimoriadne rozsiahlej osady II bol zastavaný rozmernými príbytkami opäť zrubového typu, ku ktorým patrili početné zahĺbené hospodárske objekty. Stopy po mladšom osídlení sa zachytili tak v priestore pôvodnej osady I, ako aj v jej sčasti už zasypanej priekope a aj nad staršími hrobmi. Nová, mohutná a technicky dokonalejšia línia opevnenia mala tiež oblúkový pôdorys a zdá sa, že podstatná časť domov bola zbudovaná opäť v dvojrade, primkýnajúc sa k vnútornej stene valu. Žiaľ, tieto príbytky, pretože boli pôvodne povrchového typu, boli následnou, stáročia trvajúcou intenzívnou orbou v značnej miere zdevastované. Z domov sa zachovali iba rozvlečené zvyšky ich kamenných základov a kameňov, ktoré spevňovali ich kolovú konštrukciu.

Hračka stará 3500 rokov

V tomto čase sa stalo kovolejárstvo jednou z rozhodujúcich remeselníckych činností v osade a to zjavne zabezpečilo rozmach i prosperitu tohto strediska. Popri desiatkych kamenných foriem na odlievanie bronzových výrobkov sa v odpadových jamách našli i bronzové zliatky, bronzové predmety určené na pretavenie, nepodarky i hotové predmety. Unikánym nálezom, torzom odlievacej formy, je na lokalite doložená i miestna výroba zlatých liatych šperkov.

Opevnená osada II bola jedinečná nielen svojím mimoriadne veľkým rozsahom a tým aj koncentráciou obyvateľstva, ale ako o tom svedčia zachytené zvyšky kamennej plentáže valu, bola i významným mocenským centrom. Na východnom Slovensku sa našli súveké kamenné hradby iba na lokalite pri Spišskom Štvrtku. Podobne ako tam, aj pohrebisko v Nižnej Myšli bolo aj centrum kultu.

Zánik hradiska

Obyvatelia hradiska zažili po rokoch prosperity a rozkvetu aj veľmi ťažké časy. Najvážnejšia situácia musela nastať okolo roku 1500 p.n.l. Práve zosilnenie opevnenia v rámci hradiska II a zvýšenie počtu obyvateľov môže nasvedčovať tomu, že obyvatelia očakávali, že na nich môže zaútočiť nepriateľ s veľkou vojenskou silou, proti ktorej bolo potrebné sa patrične pripraviť. Avšak ani zosilnenie a zväčšenie hradiska nakoniec obyvateľov nezachránilo pred katastrofou.  Na počiatku strednej doby bronzovej bolo hradisko zničené mohutným požiarom.

Tomu, že sa do osady ešte niekedy niekto vrátil nič nenasvedčuje. Na jej mieste totiž archeológovia odkryli len čierne spálené trosky domov a predmetov. Nenašli sa tam žiadne pozostatky budov z neskorších období. Je to zaujímavý jav. V  Ždani  sú doklady zo staršej doby železnej, či mladšej doby bronzovej. V okolí sa nachádzajú aj dôkazy, svedčiace o prítomnosti ľudí z Keltského obdobia, príchodu Germánov, Slovanov, Avarov, stredoveku. Všetko to bolo  v neďalekom okolí, ale miesto, kde stála myšlianska osada, ostalo opustené. Ako nejaké tabu. Je to skutočne zaujímavé už aj preto, lebo stojí na výhodnej lokalite.

Náboženský kult

O rozvinutom náboženskom kulte svedčia okrem iného aj  náleziská obetných jám, v ktorých boli rituálne pohodené časti, resp. celí ľudia. Krvavé kultové obrady, pri ktorých popri zvieracích a iných bežných obetách sa praktizovalo výnimočne aj obetovanie ľudí, bolo zaručene motivované strachom z nebezpečenstva, neúrody, či možno chorôb. Objavili ich nielen v okolí, ale aj v samotnej Nižnej Myšli. Do nich sa hádzali podzemným božstvám ľudské obete. Poslednú nájdenú obetnú jamu plánujú vystaviť v miestnom archeologickom múzeu. Našli sa v nej štyri mŕtvoly mladých dievčat. Podľa anatomických znakov to boli ešte panny. Ruky mali prekrížené a zviazané na prsiach. Ležali v rovnakej polohe, ležmo na bruchu.

Výskumom sa zistilo, že boli do jamy vhodené v krátkych časových odstupoch a to približne okolo roku 1 450 - 1500 p.n.l., kedy osada zanikla. Z tohto sa dá vydedukovať, že šlo o posvätné obete tesne pred bojom a ich účelom malo byť naklonenie božstiev práve pre obyvateľov osady. Pri obetiach boli nájdené rôzne obetné predmety ako jedlo, klasy zrna, dary, ale napríklad aj uvarená lebka približne päťročného dieťaťa. Šlo teda dozaista o vážnu situáciu. Obyvateľom osady ale obety zjavne nepomohli. Archeológovia totiž objavili len spálené ruiny a znaky, ktoré svedčia o tom, že vypálenie osady nebolo tým najhorším čo im dobyvatelia urobili.

V jednej z odpadových jám našli zlaté a bronzové šperky. Je to dôkaz o tom, že táto kultúra dokázala vyrábať šperky zo zlata a zaujímavosťou je fakt, že šperky boli ukryté v odpadovej jame čo svedčí o tom, že šlo o zúfalý útek obyvateľstva v čase, keď ich napadli dobyvatelia. Pri úteku museli ukryť cennosti na také miesto, kde ich votrelci nenájdu. Že sa po šperky nevrátili svedčí o tom, že asi boli zabití, prípadne odvlečení do otroctva.

Pohrebisko a jeho tajomstvá

Pohrebisko v Nižnej Myšli patrí k najrozsiahlejším súvekým nekropolám, známym z Karpatskej kotliny. Predpokladáme, že celkový počet hrobov mohol byť okolo 700. Najjstaršie hroby boli vyhĺbené pri západnom svahu vyvýšeniny a pohrebisko sa postupne rozširovalo smerom na východ. Pochovávalo sa vo viac-menej súvislých radoch a zistili sa aj samostatné skupinky, hniezda hrobov.

Priebežné, približne 200 rokov trvajúce postupné pochovávanie mŕtvych v viacmenej súvislých siedmich radoch asi odzrkadľuje príbuzenské, tradičné veľkorodinné vzťahy po sebe nasledujúcich generácií. Zatiaľ odkryté tri izolované skupiny hrobov s počtom jedincov od 8 do 10 patria podľa milodarov do najmladšieho horizontu pohrebiska a azda reprezentujú menšie samostatné rodiny. Tieto hniezda hrobov boli zistené doposiaľ iba na severnom okraji pohrebiska, ich hrobový inventár v porovnaní s hrobmi z jadra pohrebiska je chudobnejší. V hniezdach hrobov sa objavil zakaždým iba jeden hrob dospelého muža a 2 až 4 hroby žien, zvyšok boli hroby detí. Tieto samostatné skupiny hrobov patrili súčasníkom žijúcim mimo opevnenej osady. Umožnenie pochovania ich mŕtvych na spoločnom pohrebisku, ale izolovane, možno dokladá vzťahy obyvateľov opevnenej osady ku okolitému, zjavne chudobnejšiemu, a asi aj podriadenému obyvateľstvu.

Výsledky výskumu pohrebiska dokázali, že vtedajšia spoločnosť bola už sociálne a ekonomicky diferencovaná. Dokladom sú zistené odlišnosti v úpravách hrobových jám, príležitostné použitie rôznych drevených pohrebných schránok a počet i kvalita sprievodného, pohrebného inventára. Spravidla boli hroby dospelých, bohatých a významných jedincov rozmernejšie a hlboké okolo dvoch metrov. Práve v hroboch bojovníkov, lovcov a remeselníkov sa často našli stopy po kombinovanej drevenej výstuži jám, alebo zvyšky drevených truhiel.

Archeologický výskum pohrebiska dokazuje, že obyvatelia osady verili v posmrtný život. Stereotypná poloha mŕtvych v skrčenej polohe podmieňovala opakujúce sa rozmiestnenie ich hrobového inventára. Uloženie predmetov osobnej výbavy vychádzalo spravidla z ich predchádzajúceho praktického poslania. Rôznorodé šperky z bronzu, zlata, jantáru, mušlí, fajansy, kostí, parohoviny a zuboviny tvorili súčasť úpravy vlasov, tiel, odevov a pohrebného rúcha. Zbrane boli uložené pri rukách, alebo tam, kde sa bežne nosievali. Platí to zvlášť pre tulce so šípmi za chrbtom a dýky s kamennými brúsikmi za opaskom. Pracovné nástroje, polotovary a pracovné pomôcky boli najčastejšie ukladané k nohám mŕtvych. Keramiku, v ktorej bola potrava a nápoje určené na posmrtný život, vkladali k dolným končatinám, vzácnejšie do lona, alebo k hlave, a to tesne pred ústa, či za lebku. V hroboch s drevenou konštrukciou sa občas vyskytla nádoba položená na veku truhly. Počet nádob v jednotlivých hroboch sa pohyboval medzi 1 až 8 exemplármi. Keramika sa vyrábala špeciálne pre pohrebné účely, len vzácne ako milodar sa použila sídlisková úžitková nádoba. Pohrebná keramika bola spravidla slabo vypálená, v porovnaní s nálezmi z osady bola však podstatne dekoratívnejšia. Variabilita funerálnej keramiky je tiež markantne menšia a v zásade sa obmedzuje na prevládajúce používanie mís, džbánov, hrncov, pohárov a ich miniatúrne napodobeniny. Unikátnym nálezom je hlinený model vozíka z detského hrobu č. 40, ktorý mohol mať pôvodne aj kultový význam.

Azda strach z mŕtvych, ale aj iné dôvody, viedli niekedy pozostalých k dodatočnému otváraniu hrobov a k následnému porušeniu telesných pozostatkov mŕtvych. V takýchto prípadoch došlo zámerne buď k oddeleniu jednotlivých častí tela, odstráneniu dolných končatín, alebo k zavaleniu hrudnej časti balvanom. Dôvodom spomínaných úkonov bola asi viera v existeciu vampírov, sekundárne zásahy na pochovaných jedincoch mali prevdepodobne ochranný zmysel. Takmer 30 percent hrobov bolo evidentne porušených druhotnými zásahmi, ktoré sa uskutočnili zrejme krátko po ich zasypaní. O zásahoch svedčia lievikovité šachty, vedené najčastejšie do priestoru hlavy a hrudníka pochovaných ľudí. Či išlo o vykrádanie v pravom zmysle slova, alebo o rituálne vyberanie najcennejších milodarov z hrobov, sa už dnes dá len ťažko určiť. Stredobodom pozornosti boli isto zlaté šperky, insígnie moci a masívne zbrane z vtedy veľmi cenného bronzu. Vykrádanie hrobov, zistené prakticky na všetkých súdobých pohrebiskách Karpatskej kotliny, bolo v tom čase spoločenským javom. Mohlo ísť aj o dovolený akt, ktorého motívy mohli vychádzať zo zložitých filozoficko-náboženských predstáv o posmrtnom živote.

Orgoň

Spracované podľa:

Vladimír Turčan a kolektív: Archeologické pamiatky - Kultúrne krásy Slovenska, Dajama, 2009

http://niznamysla.webzdarma.cz/bocna.php?show=album&album=hist%F3ria

http://niznamysla.webzdarma.cz/archeologia.php

http://www.carli51.estranky.sk/clanky/archeologia_-speleologia/nalezy

http://www.skyscrapercity.com/showthread.php?t=904992

Foto (Elim Srnka):

Na hradisku nájdete pekný zrekonštruovaný zrubový dom z doby bronzovej

Mytológia smrti u Slovanov a iných etník

So súhlasom autorky prinášame zaujímavý odborný článok od  Kataríny Marčekovej v úplnom znení 

Fenomén smrti je veľmi úzko spojený s náboženskými predstavami toho ktorého etnika. Preto je dôležité zdôrazniť, opísať, rekonštruovať svet náboženských predstáv týkajúcich sa nielen rituálu smrti.

Svet slovanských náboženských predstáv bol svetom, kde sa vzájomne prelínali predstavy germánske, keltské, grécko-rímske s pôvodnými náboženskými predstavami Slovanov. Ich gro nedokážeme rozpoznať, pretože po príchode na nové územia do seba implikovali predstavy pôsobiace na tomto území.

Väčšina bohov z tohto prostredia, ktorá mala vo svojej pôsobnosti smrť a podsvetie, bola chtonického charakteru. Z keltského prostredia poznáme niekoľko bohov s touto funkciou: Aedmac Lir, Aericura, Arianrhod.1 Grécko-rímskych božstiev bolo rovnako niekoľko2, avšak najväčší záujem bude vzbudzovať Hádes/Pluto, kde sa dá poukázať na paralelu so slovanským bohom Velesom, a germánska bohyňa Hel.

Veles

Veles bol slovanským bohom plodnosti a ochrancom dobytka, úrody, majetku, blahobytu a aj bohom podsvetia. Uctievali ho východní Slovania so strediskom v Kyjeve a Rostove. Pravdepodobne bol globálnym bohom, čoho dôkazom sú zachované osobné a miestne názvy a pozostatky v ľudovom nárečí. Jeho kult uvádzajú pramene ako Povesti vremennych let, Slovo o pluku Igorovom, Legenda o sv. Vladimírovi už od 10. storočia. Jeho uctievanie sa však kladie aj do skoršieho obdobia. Po stabilizácii kresťanstva bol stotožnený s diablom, respektíve čertom, rovnako ako väčšina božstiev slovanského panteónu. K ľahšej degradácii pravdepodobne prispeli aj jeho atribúty býčích rohov a falických symbolov.3 Pokiaľ prijmeme tézu o jeho pôsobnosti ako boha podsvetia, vyvstáva otázka, ako sa mohol boh dobytka a majetku stať pravdepodobným bohom podsvetia. Odpoveď možno nájdeme pri porovnaní s gréckym Hádom. Ten patrí medzi najstarších gréckych bohov. Je považovaný za chtonický protiklad boha Dia. Je pánom ríše mŕtvych a zároveň aj bohom bohatstva (majetku), pretože všetky drahé kovy a kamene sú uložené v zemi.4 Vzhľadom ku kontaktom tohto územia k antickému sa dá predpokladať prenos ideí z antického sveta sem. Ale pravdepodobne istejšou odpoveďou je, že správy o Velesovi ako bohu podsvetia pochádzajú z antického kultúrneho okruhu, a teda sa v chápaní mohla prejaviť paralela medzi ním a Hádom. Z hľadiska lingvistiky sú paralely k Velesovi ako bohu podsvetia najbližšie v baltskom kultúrnom okruhu v oboch aspektoch: aj ako boha dobytka – Veles, Velinas, aj ako vládcu podsvetia – véles (duša mŕtvych), Velionis (deus animarum), Vels (lotyšský boh smrti), vela ( kráľovstvo mŕtvych), Velinas, Velnias, Vels (diabol). Rovnako v českom jazyku sa používal názov „veles“ ako synonymum diabla, čerta.5

Germánska bohyňa Hel je takisto chtonickou bohyňou podsvetia. Jej panstvo sa rovnako nazýva Hel. Vládne tam všetkým mŕtvym s výnimkou padlých v boji, ktorých sprevádzajú valkýry do Vallhally. Polovicu tela má bielu a polovicu čiernu6, čím vyjadruje nedeliteľný dualizmus života a smrti. Vládne v Niflheime nad deviatimi svetmi, ktorý je príbytkom tých, ktorí k nej budú poslaní, teda tých, ktorí umrú na starobu alebo chorobu.7 Nepoznáme predstavy o slovanskom záhrobí. Môžeme sa len pokúsiť demonštrovať iné dve predstavy, a to keltské a germánske, o ktorých máme dostatok písomných prameňov a dúfať, že slovanské predstavy s nimi mali spoločných aspoň niekoľko čŕt.

Podľa početných správ antických autorov môžeme usudzovať, že Kelti verili v nesmrteľnosť duše. Caesar vo svojich Zápiskoch uvádza, že podľa druidskej náuky duša nezaniká, ale po smrti sa sťahuje z jedného do druhého.8 Toto nám síce predstavuje aj akúsi formu reinkarnácie duše, nič bližšie však o nej nevieme. Diodoros Sicílsky vo svojej Bibliothéké historiké rovnako hovorí, že „ľudské duše sú nesmrteľné a na určitý počet rokov sa vracajú do iného tela“.9 Vo všeobecnosti platí, že podľa predstáv Rimanov Keltom ich viera v posmrtný život a pobyt v krajine večného šťastia a mladosti dodáva odvahu v boji a zbavuje ich strachu zo smrti. Pri predstavovaní keltských eschatologických predstáv však vystupuje niekoľko problémov, z ktorých najdôležitejšie sú pojmy a zaradenie konkrétnej predstavy do nejakého rámca. Touto problematikou sa vo svojom príspevku zaoberá Tatiana Podolinská, ktorá prezentuje predstavy tak, že smrť je pre Kelta len stredom dlhého života. Nemôžeme však povedať ani to, či ide o život a predstavu lineárnu alebo cyklickú. Keltská náuka je vo všeobecnosti charakteristická ideou o prevteľovaní duše a ideou o nesmrteľnosti duše, pričom je podstatné, že ide o telesnú existenciu duše po smrti. Ich duša teda odíde v (inom) tele do iného sveta, a nevylučuje sa možnosť opätovného návratu na tento svet.10 Viera v posmrtný život duše je spojená s predstavou miesta pobytu tejto duše. Možnosťou, ako sa na toto miesto dostať, bolo putovanie loďou (často patrili priamo bytostiam zo záhrobia), niekedy sklenenou bez vesiel a plachiet, keď loď sama poznala cestu.

Záhrobie bolo geograficky situované západne od Atlantiku a malo podobu ostrova uprostred oceánu. Bolo sídlom ľudí, rovnako ako bohov. Dalo sa tam dostať nielen plavbou po mori, ale aj prostredníctvom mentálneho prenosu. Pomenovania sa rôznili, ale všetky mali jeden spoločný znak: opisovali niečo, čo bolo v bežnom živote Keltov dosiahnuteľné len ťažko a od čoho si sľubovali sladký a ničím nerušený život: Tir mBeo (zem živých), Tir na mBan (zem žien), Tir na nOg ( zem mladých), Tir Sorcha (zem svetla), Mag Mor (veľká zem), Mag Meld (zem rozkoší). Ich geografická lokalizácia je pomerne jednoduchá, podľa Plutarcha, ktorý cituje starší prameň Demétria, sa západne od Británie nachádzajú ostrovy, ktoré nesú mená bohov a kráľov.11

Práve putovanie po neznámych miestach umožnilo v írskej literatúre vznik špecializovaného útvaru – immrame. Dva najznámejšie sú: Branova plavba a Námorná plavba Mel Dúinovho člna. Vo všeobecnosti sa obe tieto diela, hlavne Branova plavba, považujú za alegorickú cestu duše: „K Branovi prichádza žena s vetvou, ktorú priniesla zo záhrobia. Nalieha naňho, aby sa na toto miesto vydal. Predpovedá mu aj narodenie Krista, ako narodeného z panny bez začiatku a konca. Bran sa necháva nahovoriť a so svojimi 26 druhmi prekračuje Planinu rozkoše (raj, kde nie je hriech) a prichádza na Ostrov radosti. Potom dorazí na Ostrov žien ako miesto roztopašných rozkoší. Jeden z cestovateľov – Nechtáin – zatúži po domove a kráľovná ostrova ich všetkých necháva odísť. Predtým ich však varuje, aby v žiadnom prípade nevstupovali na zem. Keď sa však vrátia, Nechtáin neposlúchne a vystúpi na zem, v tom okamihu sa zmení na popol. Bran sa predstaví a ľudia mu odpovedajú, že ho nepoznajú, ale Branova plavba, že je jednou z ich najstarších povestí. Bran pochopí, že sa síce vrátil domov, ale o niekoľko storočí neskôr, vyrozpráva im teda svoje dobrodružstvá a odplávajú nazad na šíre more.“ Z tohto príbehu vyplýva, že vrátiť sa teda úplne zo záhrobia nie je nikdy možné. V mladších príbehoch sa záhrobie presunulo z mora na pevninu. Potom boli miestami vstupov napríklad v jaskyniach, na kopcoch, prameňoch, jazerách. Časom, kedy sa hranice medzi svetom živých a svetom mŕtvych takmer zmazali, bol čas sviatku samhain.12 Mŕtvi prichádzali k svojim žijúcim príbuzným, ohriať sa pri ohni a jesť jedlo smrteľníkov. Vtedy mohli aj živí vstúpiť do miest obývaných mŕtvymi a vydať sa po záhrobných cestách. Neboli však všetci vedení len priateľskými pohnútkami. Niektorí mŕtvi prišli škodiť ľuďom. Týmto neželaným návratom mali zabrániť rôznorodé protivampyrické opatrenia.

Snáď najbohatším opisom germánskych náboženských predstáv je Edda od Snorriho Sturlussona. Hoci pri Edde existuje riziko pokusu kresťanskej organizácie o ovládnutie mytologického sveta, jednotlivé javy vytiahnuté z literárneho kontextu pravdepodobne spracovávajú naratívny mytologický systém. O osude ľudí rozhodujú tri panny norny Urd (Osud), Verdandi (Stálosť), Skuld (Povinnosť), ktoré vládnu nad osudmi ľudí.13 Cieľom zomretých je niekoľko svetov. Tí, ktorí majú pravú vieru, budú prebývať na mieste zvanom Gimlé či Víngolf, kým zlí pôjdu k Hel a odtiaľ do Niflhelu, čiže hlboko nadol do deviateho sveta.14 Práve v tejto pasáži sa kresťanské kozmológia prejavuje snáď najjasnejšie. Gimlé/Víngolf je severským rajom určeným pre ľudí s „pravou vierou“. Jej sieň predčí krásou všetky ostatné a skvie sa jasnejšie než slnko. Nachádza sa až v treťom nebi: Vídbláin, Andlang.15 V predpoklade, že nebo Germánov malo niekoľko častí nachádzajúcich sa nad sebou, sa odráža kozmológia kresťanstva. Hel/ Níflhel/ Níflheim sú pravdepodobne názvy používané paralelne pre pomenovanie jedného a toho istého miesta. Hel je odvodené od mena bohyne vládnucej na tomto mieste. Niflheim je krajinou tieňov, možno podobnou krajine tieňov vo Vergíliovej Aeneide. Nebo aj podzemie sú členené podobne, ako je členené kresťanské nebo a peklo na niekoľko rovín.16 V Edde je toto členenie najlepšie viditeľné v opise diania po Ragnarőku.17 Existuje ešte jedno miesto určené pre kastu bojovníkov, ktorý umreli na bojisku. „Fólkvang se zvedủm, kde Freyja poroučí, kdo zasadne v síni. Polovinu padlých pokaždé si vyvolí, druhou si odvádí Ódin.“18 Mŕtvych určených pre Ódina vyberajú valkýri – bojovníčky, ktorých meno znamená „vyberajúce zabité“. Ony zvolia, kto vyhrá a kto padne.19 Následne odvádzajú zabitých do Valhally, pričom polovicu odovzdávajú bohyni Freyji. Valhalla je podobná nebeskému Jeruzalemu, aj tu má každý dané miesto, len sa tam musí dostať za svoje zásluhy. V Edde sú to zásluhy padlých v boji.

Svet slovanských predstáv nie je jednoduché zrekonštruovať. Najväčšie možnosti sa nám núkajú z hľadiska využitia lingvistiky na dešifrovanie pojmov. Slovo navka, navЪ je slovo gótskeho pôvodu, ktorý pomenúva duše mŕtvych alebo záhrobie. Rovnako však koreň slova môže pochádzať z grécko-latinského pomenovania naus – ako loď slúžiaca k prevozu mŕtvych.20 Podľa Dušana Čaploviča bola aj predstava o záhrobnom živote spájaná s predstavou života za morom alebo v hlbokom podsvetí.21 Predstava podsvetných božstiev im však nebola neznáma (môže ju naznačovať aj spodný pás zbručského idolu) a nemusí byť výhradne plodom klasifikácie kresťanstva. Dualistickú existenciu dobra a zla dosvedčuje aj kozmogonická verzia Povesti vremennych let.22 Ich záhrobie nebolo delené podľa zásluh, etického hodnotového rebríčka. Aj pojmy ako „raj“ a „ad“(peklo) hovoria o záhrobí všeobecne, nešpecifikujú ho ako určité miesto len pre jednu kategóriu ľudí. Hoci slovo pЪklЪ – peklo je nepochybne slovanského pôvodu, ešte automaticky nemusí indikovať peklo podľa kresťanských predstáv. Pôvodne je podobné prekladu latinského slova pix – smola. Slovania si mohli predstavovať záhrobie ako miesto, kde boli zlí ľudia pálení smolou/ohňom a podľa toho celé miesto nazvať peklom. Táto myšlienka však nie je pôvodná. Miesto trestu je kresťanskou aplikáciou. Slovania poznali peklo iba od doby, kedy už boli oboznámení s kresťanstvom a jeho pomenovanie odvodili od jeho určitej, kresťanstvom pertraktovanej vlastnosti.23 Slovanské záhrobie je svetom tieňov, miestom, kam sa dostanú všetci bez rozdielu. Spôsob ich „života“ v záhrobí bol však kvalitatívne odlišný v závislosti od starostlivosti, akú im prejavovali pozostalí, prevedeného pohrebného obradu, spôsobu smrti. Tí, ktorí boli pochovaní v súlade s obradom, viedli spokojní život. Tí však, ktorí odišli zo sveta násilnou smrťou alebo neboli náležite pochovaní, blúdili medzi svetom a záhrobím a vracali sa na svet ľudí. Tieto prízraky „nave“ boli neskôr interpretované ako démoni zla, diabli. Kresťanského diabla teda môžeme nájsť aj v slovanskej viere v „mory, nave“, prízraky a strašidlá, upírov a revenantov, ktorí mali moc škodiť a mstiť sa živým.24 Nebo bolo protipólom zeme. Výraz zodpovedá staroindickému nábhas, iránskemu nabah, gréckemu nefos, latinskému nubis, nemeckému Nebel a predstavuje oblohu s oblakmi. Nie je teda miestom odmeny pre spravodlivých ako v kresťanstve. Existujú však aj neskoršie predstavy už kvalitatívne ovplyvnené kresťanstvom. Nebo planie ako oheň, v ktorom sa skrýva Boh, anjeli a svätí žijú vo viditeľnom nebi, kam sa môžu dostať len duše mŕtvych. Jeho klenba sa dotýka zeme a siaha až na morské dno.25 Väčšina pojmov spájaných s terminológiou ako boh, viera alebo svätý, je iránskeho pôvodu, a teda poukazujú na slovansko- iránske kultúrne väzby a podiel na slovanskej etnogenéze. „Div, diva, divý“ je pre Slovanov prírodným duchom, ktorému zodpovedá staroindické „deva“, iránske „div, daeva“, latinské „divus, deus, dea“ a litovské „dévas“.26 Ich pohrebný rítus je však odlišný.27 Terminológiu teda slovanstvo prebralo z iránskeho kultúrneho okruhu, pohrebný rítus však z indoeurópskeho. Nielen slovanské náboženstvo má svoje korene v spoločnom indoeurópskom základe. Má preto spoločné znaky s náboženskými systémami Indov, Iráncov, Grékov, Rimanov, Germánov, Keltov a Baltov.28

Nie je jednoduché vytvoriť a predstaviť pôvodný svet slovanských predstáv. Môžeme len predpokladať, že mali pomerne zhodnú skladbu ako mytologické predstavy iných indoeurópskych etník. Možnosťou ako nahliadnuť bližšie na ich skladbu je skĺbiť historický a religionistický vý- skum s lingvistickým, ktorý môže naviesť na tú správnu cestu.

(katarinamarcekova@yahoo.com)

1 JORDAN, M.: Encyklopedie bohủ. Praha : Volvox Globator, 1997, s. 15, 16, 48. 2 JORDAN, M.: Encyklopedie ...., s. 22, 277, 292, 383. 3 ČAPLOVIČ, D.: Pohanské náboženstvo Slovanov – kontexty a hodnoty. In: Studia Archeologica Slovaca Mediaevalia, III/IV, 2000-2001, s. 99; JORDAN, M.: Encyklopedie..., s. 488; PROFANTOVÁ, N.-PROFANT, M.: Encyklopedie slovanských bohủ a mýtủ. Praha : Libri, 2002, s. 229-230. 4 JORDAN, M.: Encyklopedie..., s. 167. 5 VÁŇA, Z.: K současnému stavu studia slovanského pohanství. In: Památky archeologické, LXXVI, 1985, 1, s. 241; NIEDERLE, L.: Slovanské starožitnosti. Oddíl kulturní. Praha: Bursík&Kohout, 1916, s. 112-116; ELIADE, M.: Dejiny náboženských predstáv a ideí. III. Bratislava : Agora, 1997, s. 37. 6 JORDAN, M.: Encyklopedie..., s. 180.

7 STURLUSSON, S.: Edda : Sága o Ynglizích. Prel. H. Kadečková. Praha : Odeon, 1988, s. 64. 8 CAESAR, G. I.: Zápisky o válce galské. Praha : SNKLU, 1964, s. 159. 9 VLČKOVÁ, J.: Encyklopedie keltské mytologie. Praha : Libri, 2002, s. 310. 10 PODOLINSKÁ, T.: O ceste tam a zase spiatky alebo o probléme metempsychósis u starých Keltov. In: Kováč, M.- Kovács, A.-Podolinská, T. (eds.): Cesty na druhý svet. Bratislava : CERES, 2005, s. 177-195.

11 VLČKOVÁ, J.: Encyklopedie keltské mytologie, s. 312-313. V stredovekej Európe sa dokonca tradovalo, že ostrovné Írsko – insula Hiberniae - bolo miestom, odkiaľ sa vraj dalo vstúpiť do očistca. KOŽIAK, R.: Špecifické črty vývoja kresťanstva a monasticizmu v Írsku v ranom stredoveku. In: Rehole a kláštory v stredoveku. Ed. R. Kožiak, V. Múcska. Bratislava : Chronos, 2002, s. 31.

12 VLČKOVÁ, J.: Encyklopedie keltské mytologie, s. 167. Podobným sviatkom pre Italov bol sviatok Parentalia vo febru- ári, kedy sa mŕtvi vracali na zem a živili sa jedlom na hroboch. Keďže február bol posledným mesiacom kalendára, mal prechodný charakter, kedy neplatili všeobecne platné pravidlá. ELIADE, M.: Dejiny náboženských predstáv a ideí. II. Bratislava : Agora, 1997, s. 98.

13 STURLUSSON, S.: Edda, s. 53. 14 STURLUSSON, S.: Edda, s. 42. 15 STURLUSSON, S.: Edda, s. 55. 16 DINZELBACHER, P.: Poslední věci člověka : . Nebe, peklo, očistec ve středověku. Praha : Vyšehrad, 2004. s. 14-24. 17 STURLUSSON, S.: Edda, s. 92.

18 STURLUSSON, S.: Edda, s. 60. 19 STURLUSSON, S.: Edda, s. 67-72. 20 VÁŇA, Z.: Svět slovanských bohủ a démonủ, s. 46-49. 21 ČAPLOVIČ, D.: Pohanské nábožensvto Slovanov – kontexty a hodnoty, s. 101.

22 VÁŇA, Z.: K současnému stavu studia slovanského pohanství, s. 236; CHARVÁT, P.: Předkřesťanské ideologie. v raném českém středověku. In: Studia mediaevalia pragensia, 1988, 1, s. 84-85. 23 CHORVÁT, K.: Znali Slovania peklo? In: Slovenské pohľady, XIV, 1894, s. 228-229. Podobne ani v germánskej mytológii ríša, ktorej vládla bohyňa Hel, nemala negatívny obraz pekelného miesta hriešnikov. Kresťanský význam pekla nadobudol až neskorší christianizovaný slovný tvar (nem.Hölle). DE REU, M.: The Missionaries: The First Contact between Paganism and Christianity. In: The Pagan Middle Ages. Ed. L. Milis. b. m. : Boydell Brewer, 1998, s. 19–21.

24 BYLINA, S.: La peur et l'espérance eschatologique dans la première christianisation des Slaves. In: SWIERKOSZ- LENART, S.W.: Le origini e lo sviluppo della cristianitá slavo-bizantina. Ed. S. W. Świerkosz-Lenart. Roma : Istituto Storico Italiano per il Medioevo, 1992, s. 207-209. 25 VÁŇA, Z.: Svět slovanských bohủ a démonủ. Praha : Panorama, 1990, s. 59.

26 NIEDERLE, L.: Slovanské starožitnosti. Oddíl kulturní, s. 31-34; VÁŇA, Z.: Svět dávných Slovanủ, s. 83. 27 VÁŇA, Z.: K současnému stavu studia slovanského pohanství. In: Památky archeologické, LXXVI, 1985, 1, s. 232. 28 ČAPLOVIČ, D.: Pohanské náboženstvo Slovanov – kontexty a hodnoty, s. 95.

Prevzaté z: KATARÍNA MARČEKOVÁ: Mytológia smrti u Slovanov a iných etník, ACTA HISTORICA NEOSOLIENSIA, Odborný časopis Katedry histórie Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 9/2006