Romantická predstava o oboch hrádkoch, prepojených koženým mostom je založená na legende, ktorá je zachytená už koncom 19. storočia. Zaznamenal ju aj Janšák v roku 1930 (autor Tomáš Humaj) |
"V doline Maríkovskej, asi v jednej
tretine vzdialenosti medzí obcou Hátne a Maríková, dvíhajú sa
proti sebe dva podivuhodné skalné výbežky, každý na jednej
strane potôčka. Približujú sa k sebe až na vzdialenosť 80 m,
čím vytvorený je v doline úzky priesmyk, sotva postačujúci pre
malý potôčik, so štrkovitým plochým korytom, a pre vicinálnu
cestu, šírky i kvality až príliš prispôsobenej chudobnému
okoliu. Situácia oboch skalísk je taká neobyčajná, že pôsobila
i na fantáziu ľudu, ktorý postavil na ne dva staré zámky, kedysi
koženým mostom spojené. V bezprostrednom susedstve východného
hrádku, ktorý pomenujeme „Väčším", stojí kaplnka s
cintorínom a pri južnej jeho päte drevený kríž."
Umelecká predstava o vzhľade stredovekého hrádku rodu Hatňanskovcov. (autor: Bohuš Šikulínec) |
Väčší hrádok je typickým
príkladom hradiska, vybudovaného na skalnom ostrohu, vybiehajúcom
do údolia. Hrádok je nielen zachovalejši v porovnaní s tým náprotivným, ale aj osídlenie je tu omnoho staršie. Pochádza už z 3. tisícročia p.n.l., keď sa tu usadil ľud bádenskej kultúry. Obyvateľom hradiska stačilo vykopať 3 m hlboký jarok J k, získaný
materiál upotrebiť na zbudovanie valu a b, aby vzniklo bezpečné
uzavretie povrchovej plošiny. V danom prípade vyšla príroda prvým
obyvateľom neobyčajne vľúdne v ústrety. Z troch strán je
plošina chránená priemerne 20 m vysokou kolmou skalou. Iba na SV
a S bol voľný prístup po hrebeni, zatarasený oblúkovitým valom
a b, 36 m dlhým, smerom navonok 5 m, dovnútra 2 m vysokým. Jeho
pokračovanie tvorí nízky, dnes sotva znateľný val c d, dlhý 18
m.
Povrch hradiska, v rozlohe 1970 m2,
poskytuje všetky výhody malého sídliska. Leží na južnom svahu
horstva, spadajúceho do údolia a je teda chránený proti chladným
vetrom. Okrem toho umelý val a b chráni bezprostredne k nemu
priľahlé pásmo a vystavuje svoj južný svah slncu. Voda
nevyhnutná pre život obyvateľov sa nachádza v bezprostrednej
blízkosti. Nepatrná rozloha nedovoľuje
striedanie viacerých opevnených dvorov, tvrdý skalný podklad
bráni zbudovaniu iných zariadení, na bývanie potrebných.
Menší hrádok, ležiaci 80 m západne
od predchádzajúceho, na pravom brehu Marikovky, zasluhuje azda len
dnes toto pomenovanie. Obyvatelia okolitých obcí a kopaníc
rozobrali už temer celú vápencovú skalu, z ktorej je zložený,
ponechajúc iba dva ostré, rozdielne vysoké končiare. Menší
hrádok mal akiste slávnejšiu minulosť, než jeho sused, zrejme
bol mocnejší i bohatší. Podivuhodnou hračkou prírody vznikol tu
20 m vysoký skalný kužeľ s malou síce, ale pohodlnou vrcholovou
plošinou. Nebolo mu treba vôbec nijakej práce, aby sa stal
bezpečným útočišťom, iba ak sa vytesali primitívne stupne do
skaly, vedúce k jeho vrcholu. Z bývalej sily a mohutnosti ostala
dnes už iba kostra, dve do neba vystreté skalné ramená, ako by o
zľutovanie žiadajúce. Preto ani nemohol kartograf nič z neho
zachytiť a zvečniť, ponechávajúc túto úlohu fotografickej
platni. Že Menší hrádok bol kedysi Väčším, o tom svedčí
značne väčšie množstvo črepov, nájdených pri jeho päte a na
poliach, smerom západným od neho sa rozprestierajúcich. Nálezy sú
tu bohatšie i rozličnejšie, než v prípade predošlom. Prevládajú
hrubozrnné črepy málo vypálené. Jeden z úlomkov nádoby má
veľmi mnoho primiešanej tuhy.
Na oboch hrádkoch sa našli jemnozrnné
črepy, čierne na povrchu i na lome, slabo vypálené. Prímesok nie
je tuha, ale akiste prášok dreveného uhlia, ktorý možno zistiť
aspoň v 50% nájdených hallštattských, laténskych i hradištných
črepov. Kde boli nádoby dokonale vypálené, zmizol úplne a niet
po ňom stopy. Pri menej dobre vypálených ostáva na lome tmavá
vrstva, pri celkom málo vypálených je i povrch čierny.
Nákres Štefana Janšáka zobrazuje stav hradiska ešte pred jeho čiastočním zničením ťažbou kameňa |
Pokračovanie osídlenia
v nasledujúcom období zatiaľ nemáme doložené, ale až z
neskorej doby bronzovej a začiatku staršej doby železnej. Vtedy
bolo osídlené nielen vlastné bralo Hrádku, ale aj priestor vedľa
neho, kde vzniklo sídlisko ľudu lužickej kultúry. Štefan Janšák tu našiel črepy z doby hallštattskej a trecí kameň z kremencového pieskovca s najväčšou veľkosťou zrna 1 mm.
Pre porovnanie súčasný stav hradiska. Oprava: namiesto P. Schneider má byť uvedené P. Schreiber |
Na prelome letopočtov
opevnili aj Hrádok na pravej strane potoka, ktorý je žiaľ už
natoľko zničený ťažbou kameňa, že z neho ostalo iba
torzo. V tesnej blízkosti tohto opevnenia bolo aj sídlisko ľudu
púchovskej kultúry, na ktorom sa našli zlomky nádob, kamenné
osličky a kusy prepálenej mazanice z výmazu stien drevených
obydlí.
Pokračovanie osídlenia
je potom na dobu skoro jedného tisícročia prerušené, pretože
slovanské obyvateľstvo sa tu usadilo až v 9. storočí n. l.
Trvalo síce len krátko, ale keďže Slovania postupne zaujali celé
územie severného Slovenska, bolo len otázkou času, kedy aj tu
vznikne stredoveká dedina.
Dejiny hrádkov
Naša informačná tabuľa na hradisku |
Dejiny hrádkov
Jozef Moravčík uvádza, že stredoveké nálezy
(14.-15. storočie) z Hrádku na pravej strane potoka hovoria, že
tu bolo zrejme opevnenie miestneho zemepána, ktorý sa v 15. storočí
stal majiteľom Budatínskeho zámku. Juraj z Hatného získal
Budatín od kráľa Žigmunda za svoje verné služby. Jeho prvý
známy predok Kilián dostal už v roku 1321 od kráľa Karola
Róberta Hatné, Prosné a Marikovú.
Pravdepodobne už vtedy
si tu vybudoval svoje sídlo - stredoveký hrádok, ktorý slúžil
aj jeho potomkom, až kým sa nestali majiteľmi významnejšej
pevnosti - Budatína. Pôvodný rozsah ani vzhľad hrádku nepoznáme,
lebo jeho podstatnú časť zničil kameňolom. A tak o jeho histórii
nám dnes hovoria už iba písomné záznamy a stredoveké črepy,
ktoré sa tu našli. Opäť sa potvrdilo, že neuvážené zásahy do
terénu značne ochudobňujú poznatky o našej dávnej minulosti,
keď sa zničia dôležité objekty, ktorých výskum by mohol
priniesť závažné doklady nielen k poznaniu histórie príslušnej
obce, ale aj v širších súvislostiach.
V 15. storočí ďalší
významný feudál z rodu Hatňanských, ktorý azda sídlili na
hrádku bol Juraj z Hatného, o ktorom vieme, že v roku 1436 dostal
od Žigmunda Luxemburgského do majetku zámok Budatín. Osud oboch
hrádkov zavŕšil kameňolom, ktorý jeden z objektov úplne zničil
a druhý značne narušil. Oba sú vyhlásené za archeologické
lokality. V obci sa traduje rozprávanie o koženom moste spájajúcom
hrádky, ktorým odporujú nálezy hovoriace o tom, že hrádky
neboli ani v jednom z období osídlené súčasne. Spojenie mostom
je preto málo pravdepodobné.
MALEC, Juraj: Stredoveké fortifikácie na strednom Považí. *Diplomová práca+.
Univerzita Komenského v Bratislave. Filozofická fakulta; katedra archeológie.
Text od Jozefa Moravčíka prevzatý so súhlasom autora z knihy: Martin Olšovský, Štefan Meliš, Jozef Moravčík: Po stopách predkov, Archeológia Stredného Považia od praveku po stredovek - súbor dokumentov a fotografií, vydal vlastným nákladom Martin Olšovský v roku 2008 v počte 4 kusy.
zdravím, dá sa diplomová práca juraja maleca pozrieť alebo stiahnuť online?
OdpovedaťOdstrániťmalo by to byť niekde na ich stránke, prípadne skus napísať priamo pánovi Malecovi
OdpovedaťOdstrániť