Romantická predstava o oboch hrádkoch, prepojených koženým mostom je založená na legende, ktorá je zachytená už koncom 19. storočia. Zaznamenal ju aj Janšák v roku 1930 (autor Tomáš Humaj) |
"V doline Maríkovskej, asi v jednej
tretine vzdialenosti medzí obcou Hátne a Maríková, dvíhajú sa
proti sebe dva podivuhodné skalné výbežky, každý na jednej
strane potôčka. Približujú sa k sebe až na vzdialenosť 80 m,
čím vytvorený je v doline úzky priesmyk, sotva postačujúci pre
malý potôčik, so štrkovitým plochým korytom, a pre vicinálnu
cestu, šírky i kvality až príliš prispôsobenej chudobnému
okoliu. Situácia oboch skalísk je taká neobyčajná, že pôsobila
i na fantáziu ľudu, ktorý postavil na ne dva staré zámky, kedysi
koženým mostom spojené. V bezprostrednom susedstve východného
hrádku, ktorý pomenujeme „Väčším", stojí kaplnka s
cintorínom a pri južnej jeho päte drevený kríž."
Umelecká predstava o vzhľade stredovekého hrádku rodu Hatňanskovcov. (autor: Bohuš Šikulínec) |
Väčší hrádok je typickým
príkladom hradiska, vybudovaného na skalnom ostrohu, vybiehajúcom
do údolia. Hrádok je nielen zachovalejši v porovnaní s tým náprotivným, ale aj osídlenie je tu omnoho staršie. Pochádza už z 3. tisícročia p.n.l., keď sa tu usadil ľud bádenskej kultúry. Obyvateľom hradiska stačilo vykopať 3 m hlboký jarok J k, získaný
materiál upotrebiť na zbudovanie valu a b, aby vzniklo bezpečné
uzavretie povrchovej plošiny. V danom prípade vyšla príroda prvým
obyvateľom neobyčajne vľúdne v ústrety. Z troch strán je
plošina chránená priemerne 20 m vysokou kolmou skalou. Iba na SV
a S bol voľný prístup po hrebeni, zatarasený oblúkovitým valom
a b, 36 m dlhým, smerom navonok 5 m, dovnútra 2 m vysokým. Jeho
pokračovanie tvorí nízky, dnes sotva znateľný val c d, dlhý 18
m.
Povrch hradiska, v rozlohe 1970 m2,
poskytuje všetky výhody malého sídliska. Leží na južnom svahu
horstva, spadajúceho do údolia a je teda chránený proti chladným
vetrom. Okrem toho umelý val a b chráni bezprostredne k nemu
priľahlé pásmo a vystavuje svoj južný svah slncu. Voda
nevyhnutná pre život obyvateľov sa nachádza v bezprostrednej
blízkosti. Nepatrná rozloha nedovoľuje
striedanie viacerých opevnených dvorov, tvrdý skalný podklad
bráni zbudovaniu iných zariadení, na bývanie potrebných.
Menší hrádok, ležiaci 80 m západne
od predchádzajúceho, na pravom brehu Marikovky, zasluhuje azda len
dnes toto pomenovanie. Obyvatelia okolitých obcí a kopaníc
rozobrali už temer celú vápencovú skalu, z ktorej je zložený,
ponechajúc iba dva ostré, rozdielne vysoké končiare. Menší
hrádok mal akiste slávnejšiu minulosť, než jeho sused, zrejme
bol mocnejší i bohatší. Podivuhodnou hračkou prírody vznikol tu
20 m vysoký skalný kužeľ s malou síce, ale pohodlnou vrcholovou
plošinou. Nebolo mu treba vôbec nijakej práce, aby sa stal
bezpečným útočišťom, iba ak sa vytesali primitívne stupne do
skaly, vedúce k jeho vrcholu. Z bývalej sily a mohutnosti ostala
dnes už iba kostra, dve do neba vystreté skalné ramená, ako by o
zľutovanie žiadajúce. Preto ani nemohol kartograf nič z neho
zachytiť a zvečniť, ponechávajúc túto úlohu fotografickej
platni. Že Menší hrádok bol kedysi Väčším, o tom svedčí
značne väčšie množstvo črepov, nájdených pri jeho päte a na
poliach, smerom západným od neho sa rozprestierajúcich. Nálezy sú
tu bohatšie i rozličnejšie, než v prípade predošlom. Prevládajú
hrubozrnné črepy málo vypálené. Jeden z úlomkov nádoby má
veľmi mnoho primiešanej tuhy.
Na oboch hrádkoch sa našli jemnozrnné
črepy, čierne na povrchu i na lome, slabo vypálené. Prímesok nie
je tuha, ale akiste prášok dreveného uhlia, ktorý možno zistiť
aspoň v 50% nájdených hallštattských, laténskych i hradištných
črepov. Kde boli nádoby dokonale vypálené, zmizol úplne a niet
po ňom stopy. Pri menej dobre vypálených ostáva na lome tmavá
vrstva, pri celkom málo vypálených je i povrch čierny.
![]() |
Nákres Štefana Janšáka zobrazuje stav hradiska ešte pred jeho čiastočním zničením ťažbou kameňa |
Pokračovanie osídlenia
v nasledujúcom období zatiaľ nemáme doložené, ale až z
neskorej doby bronzovej a začiatku staršej doby železnej. Vtedy
bolo osídlené nielen vlastné bralo Hrádku, ale aj priestor vedľa
neho, kde vzniklo sídlisko ľudu lužickej kultúry. Štefan Janšák tu našiel črepy z doby hallštattskej a trecí kameň z kremencového pieskovca s najväčšou veľkosťou zrna 1 mm.
![]() |
Pre porovnanie súčasný stav hradiska. Oprava: namiesto P. Schneider má byť uvedené P. Schreiber |
Na prelome letopočtov
opevnili aj Hrádok na pravej strane potoka, ktorý je žiaľ už
natoľko zničený ťažbou kameňa, že z neho ostalo iba
torzo. V tesnej blízkosti tohto opevnenia bolo aj sídlisko ľudu
púchovskej kultúry, na ktorom sa našli zlomky nádob, kamenné
osličky a kusy prepálenej mazanice z výmazu stien drevených
obydlí.
Pokračovanie osídlenia
je potom na dobu skoro jedného tisícročia prerušené, pretože
slovanské obyvateľstvo sa tu usadilo až v 9. storočí n. l.
Trvalo síce len krátko, ale keďže Slovania postupne zaujali celé
územie severného Slovenska, bolo len otázkou času, kedy aj tu
vznikne stredoveká dedina.
Dejiny hrádkov
![]() |
Naša informačná tabuľa na hradisku |
Dejiny hrádkov
Jozef Moravčík uvádza, že stredoveké nálezy
(14.-15. storočie) z Hrádku na pravej strane potoka hovoria, že
tu bolo zrejme opevnenie miestneho zemepána, ktorý sa v 15. storočí
stal majiteľom Budatínskeho zámku. Juraj z Hatného získal
Budatín od kráľa Žigmunda za svoje verné služby. Jeho prvý
známy predok Kilián dostal už v roku 1321 od kráľa Karola
Róberta Hatné, Prosné a Marikovú.
Pravdepodobne už vtedy
si tu vybudoval svoje sídlo - stredoveký hrádok, ktorý slúžil
aj jeho potomkom, až kým sa nestali majiteľmi významnejšej
pevnosti - Budatína. Pôvodný rozsah ani vzhľad hrádku nepoznáme,
lebo jeho podstatnú časť zničil kameňolom. A tak o jeho histórii
nám dnes hovoria už iba písomné záznamy a stredoveké črepy,
ktoré sa tu našli. Opäť sa potvrdilo, že neuvážené zásahy do
terénu značne ochudobňujú poznatky o našej dávnej minulosti,
keď sa zničia dôležité objekty, ktorých výskum by mohol
priniesť závažné doklady nielen k poznaniu histórie príslušnej
obce, ale aj v širších súvislostiach.
V 15. storočí ďalší
významný feudál z rodu Hatňanských, ktorý azda sídlili na
hrádku bol Juraj z Hatného, o ktorom vieme, že v roku 1436 dostal
od Žigmunda Luxemburgského do majetku zámok Budatín. Osud oboch
hrádkov zavŕšil kameňolom, ktorý jeden z objektov úplne zničil
a druhý značne narušil. Oba sú vyhlásené za archeologické
lokality. V obci sa traduje rozprávanie o koženom moste spájajúcom
hrádky, ktorým odporujú nálezy hovoriace o tom, že hrádky
neboli ani v jednom z období osídlené súčasne. Spojenie mostom
je preto málo pravdepodobné.
MALEC, Juraj: Stredoveké fortifikácie na strednom Považí. *Diplomová práca+.
Univerzita Komenského v Bratislave. Filozofická fakulta; katedra archeológie.
Text od Jozefa Moravčíka prevzatý so súhlasom autora z knihy: Martin Olšovský, Štefan Meliš, Jozef Moravčík: Po stopách predkov, Archeológia Stredného Považia od praveku po stredovek - súbor dokumentov a fotografií, vydal vlastným nákladom Martin Olšovský v roku 2008 v počte 4 kusy.
zdravím, dá sa diplomová práca juraja maleca pozrieť alebo stiahnuť online?
OdpovedaťOdstrániťmalo by to byť niekde na ich stránke, prípadne skus napísať priamo pánovi Malecovi
OdpovedaťOdstrániť