Hatné

Severne od obce Hatné sa po oboch stranách Marikovského potoka nachádzajú v polohe Hrádok dve menšie opevnenia, ktoré dokumentujú jedno z najstarších osídlení v celej Marikovskej doline. Štefan Janšák v roku 1930 o nich napísal nasledovné:

Romantická predstava o oboch hrádkoch, prepojených koženým mostom je založená na legende,
 ktorá je zachytená už koncom 19. storočia. Zaznamenal ju aj Janšák v roku 1930 (autor Tomáš Humaj)

"V doline Maríkovskej, asi v jednej tretine vzdialenosti medzí obcou Hátne a Maríková, dvíhajú sa proti sebe dva podivuhodné skalné výbežky, každý na jednej strane potôčka. Približujú sa k sebe až na vzdialenosť 80 m, čím vytvorený je v doline úzky priesmyk, sotva postačujúci pre malý potôčik, so štrkovitým plochým korytom, a pre vicinálnu cestu, šírky i kvality až príliš prispôsobenej chudobnému okoliu. Situácia oboch skalísk je taká neobyčajná, že pôsobila i na fantáziu ľudu, ktorý postavil na ne dva staré zámky, kedysi koženým mostom spojené. V bezprostrednom susedstve východného hrádku, ktorý pomenujeme „Väčším", stojí kaplnka s cintorínom a pri južnej jeho päte drevený kríž."  

Zväčšiť mapu

Umelecká predstava o vzhľade stredovekého hrádku rodu Hatňanskovcov. (autor: Bohuš Šikulínec)

Väčší hrádok je typickým príkladom hradiska, vybudovaného na skalnom ostrohu, vybiehajúcom do údolia. Hrádok  je nielen zachovalejši v porovnaní s tým náprotivným, ale aj osídlenie je tu omnoho staršie. Pochádza už z 3. tisícročia p.n.l., keď sa tu usadil ľud bádenskej kultúry. Obyvateľom hradiska stačilo vykopať 3 m hlboký jarok J k, získaný materiál upotrebiť na zbudovanie valu a b, aby vzniklo bezpečné uzavretie povrchovej plošiny. V danom prípade vyšla príroda prvým obyvateľom neobyčajne vľúdne v ústrety. Z troch strán je plošina chránená priemerne 20 m vysokou kolmou skalou. Iba na SV a S bol voľný prístup po hrebeni, zatarasený oblúkovitým valom a b, 36 m dlhým, smerom navonok 5 m, dovnútra 2 m vysokým. Jeho pokračovanie tvorí nízky, dnes sotva znateľný val c d, dlhý 18 m.

trecí kameň Janšák datuje do halštatskej doby

Povrch hradiska, v rozlohe 1970 m2, poskytuje všetky výhody malého sídliska. Leží na južnom svahu horstva, spadajúceho do údolia a je teda chránený proti chladným vetrom. Okrem toho umelý val a b chráni bezprostredne k nemu priľahlé pásmo a vystavuje svoj južný svah slncu. Voda nevyhnutná pre život obyvateľov sa nachádza v bezprostrednej blízkosti. Nepatrná rozloha nedovoľuje striedanie viacerých opevnených dvorov, tvrdý skalný podklad bráni zbudovaniu iných zariadení, na bývanie potrebných.

Dve veľmi pekné vizualizácie hradísk pre nás vytvoril Antonín Lacko

Menší hrádok, ležiaci 80 m západne od predchádzajúceho, na pravom brehu Marikovky, zasluhuje azda len dnes toto pomenovanie. Obyvatelia okolitých obcí a kopaníc rozobrali už temer celú vápencovú skalu, z ktorej je zložený, ponechajúc iba dva ostré, rozdielne vysoké končiare. Menší hrádok mal akiste slávnejšiu minulosť, než jeho sused, zrejme bol mocnejší i bohatší. Podivuhodnou hračkou prírody vznikol tu 20 m vysoký skalný kužeľ s malou síce, ale pohodlnou vrcholovou plošinou. Nebolo mu treba vôbec nijakej práce, aby sa stal bezpečným útočišťom, iba ak sa vytesali primitívne stupne do skaly, vedúce k jeho vrcholu. Z bývalej sily a mohutnosti ostala dnes už iba kostra, dve do neba vystreté skalné ramená, ako by o zľutovanie žiadajúce. Preto ani nemohol kartograf nič z neho zachytiť a zvečniť, ponechávajúc túto úlohu fotografickej platni. Že Menší hrádok bol kedysi Väčším, o tom svedčí značne väčšie množstvo črepov, nájdených pri jeho päte a na poliach, smerom západným od neho sa rozprestierajúcich. Nálezy sú tu bohatšie i rozličnejšie, než v prípade predošlom. Prevládajú hrubozrnné črepy málo vypálené. Jeden z úlomkov nádoby má veľmi mnoho primiešanej tuhy.

Na oboch hrádkoch sa našli jemnozrnné črepy, čierne na povrchu i na lome, slabo vypálené. Prímesok nie je tuha, ale akiste prášok dreveného uhlia, ktorý možno zistiť aspoň v 50% nájdených hallštattských, laténskych i hradištných črepov. Kde boli nádoby dokonale vypálené, zmizol úplne a niet po ňom stopy. Pri menej dobre vypálených ostáva na lome tmavá vrstva, pri celkom málo vypálených je i povrch čierny.

Nákres Štefana Janšáka zobrazuje stav hradiska ešte pred jeho čiastočním zničením ťažbou kameňa

Pokračovanie osídlenia v nasledujúcom období zatiaľ nemáme doložené, ale až z neskorej doby bronzovej a začiatku staršej doby železnej. Vtedy bolo osídlené nielen vlastné bralo Hrádku, ale aj priestor vedľa neho, kde vzniklo sídlisko ľudu lužickej kultúry. Štefan Janšák tu našiel črepy z doby hallštattskej a trecí kameň  z kremencového pieskovca s najväčšou veľkosťou zrna 1 mm.

Pre porovnanie súčasný stav hradiska. Oprava: namiesto P. Schneider má byť uvedené P. Schreiber

Kresba oboch hrádkov, ako ich zahytil Š. Janšák v roku 1930

Na prelome letopočtov opevnili aj Hrádok na pravej strane potoka, ktorý je žiaľ už natoľko zničený ťažbou kameňa, že z neho osta­lo iba torzo. V tesnej blízkosti tohto opevnenia bolo aj sídlisko ľudu púchovskej kultúry, na ktorom sa našli zlomky nádob, kamenné osličky a kusy prepálenej mazanice z výmazu stien drevených obydlí.

Pokračovanie osídlenia je potom na dobu skoro jedného tisícročia prerušené, pretože slovanské obyvateľstvo sa tu usadilo až v 9. storočí n. l. Trvalo síce len krátko, ale keďže Slovania postupne zaujali celé územie severného Slovenska, bolo len otázkou času, kedy aj tu vznikne stredoveká dedina.

Naša informačná tabuľa na hradisku

Dejiny hrádkov

Jozef Moravčík uvádza, že stredoveké nálezy (14.-15. storočie) z Hrádku na pravej strane potoka hovoria, že tu bolo zrejme opevnenie miestneho zemepána, ktorý sa v 15. storočí stal majiteľom Budatínskeho zámku. Juraj z Hatného získal Budatín od kráľa Žigmunda za svoje verné služby. Jeho prvý známy predok Kilián dostal už v roku 1321 od kráľa Karola Róberta Hatné, Prosné a Marikovú.

Pravdepodobne už vtedy si tu vybudoval svoje sídlo - stredoveký hrádok, ktorý slúžil aj jeho potomkom, až kým sa nestali majiteľmi významnejšej pevnosti - Budatína. Pôvodný rozsah ani vzhľad hrádku nepoznáme, lebo jeho podstatnú časť zničil kameňolom. A tak o jeho histórii nám dnes hovoria už iba písomné záznamy a stredoveké črepy, ktoré sa tu našli. Opäť sa potvrdilo, že neuvážené zásahy do terénu značne ochudobňujú poznatky o našej dávnej minulosti, keď sa zničia dôležité objekty, ktorých výskum by mohol priniesť závažné doklady nielen k poznaniu histórie príslušnej obce, ale aj v širších súvislostiach.

V 15. storočí ďalší významný feudál z rodu Hatňanských, ktorý azda sídlili na hrádku bol Juraj z Hatného, o ktorom vieme, že v roku 1436 dostal od Žigmunda Luxemburgského do majetku zámok Budatín. Osud oboch hrádkov zavŕšil kameňolom, ktorý jeden z objektov úplne zničil a druhý značne narušil. Oba sú vyhlásené za archeologické lokality. V obci sa traduje rozprávanie o koženom moste spájajúcom hrádky, ktorým odporujú nálezy hovoriace o tom, že hrádky neboli ani v jednom z období osídlené súčasne. Spojenie mostom je preto málo pravdepodobné.

fotografie z vtáčej perspektívy, autorka Stanka F:

Š. Janšák: Staré osídlenie Slovenska. In: Sborník slovenskejmuzeálnej spoločnosti 24, Martin 1930Moravčík, J., 2002: Opevnenia severozápadného Slovenska, Vlastivedný zborník Považia XXI:7-36
MALEC, Juraj: Stredoveké fortifikácie na strednom Považí. *Diplomová práca+.
Univerzita Komenského v Bratislave. Filozofická fakulta; katedra archeológie.
Text od Jozefa Moravčíka prevzatý so súhlasom autora z knihy: Martin Olšovský, Štefan Meliš, Jozef Moravčík: Po stopách predkov, Archeológia Stredného Považia od praveku po stredovek - súbor dokumentov a fotografií, vydal vlastným nákladom Martin Olšovský v roku 2008 v počte 4 kusy.