Útok Frankov na hradisko

V období Veľkej Moravy sa stalo územie dnešnej Moravy a Slovenska terčom viacerých vojnových výprav franského vojska pod vedením kráľa, alebo franských vojvodcov. V rámci týchto výprav bezpochyby dochádzalo k častým obliahaniam a bojom o veľkomoravské hradiská, ktoré boli často na tú dobu veľmi dobre opevnené, takže franskému vojsku sa akiste nie vždy podarilo hradiská dobyť. 

Jednu takúto udalosť poisujú aj Fuldské anály v časti, kde informujú o obliehaní Devína: 

"Rok 864. Kráľ Ľudovít sa v auguste vypravil s veľkým vojskom za Dunaj a obľahol Rastislava v akomsi hrade, ktorý sa v reči onoho národa nazýva Dowina (t.; Dievča). Ten sa však neodvážil bojovať s kráľovskými vojskami, a keď sa presved­čil, že nemá kam uniknúť, okolnosťami donútený vydal toľko a takých rukojem­níkov, ako si želal kráľ."

Ako píše Lukáš Krajčír v článku o Devíne, pri interpretácii tejto správy treba brať do úvahy tendenčnosť Fuldských análov. Rastislava skutočne mohol kráľ so svojim vojskom obľahnúť, ale nedokázal ho pokoriť - pasáž okolo nemožného úniku z mesta, môže byť vymyslená. Podobne aj neodvážiť sa stretnúť - skôr naopak - Ľudovít sa neodvážil dobyť a pritom zbytočne preliať krv mnohých vojakov. Alebo sa o dobytie hradiska pokúsil a podnikol jeden, prípadne viac útokov na hradby, avšak Rastislavovým vojakom v Devíne sa podarilo tieto útoky odraziť. Keď kráľ videl že Rastislava nemôže pokoriť, rozhodol sa s ním vyjednávať. 

Náš spolupracovník Tomáš Humaj pre nás nakreslil výjav zachytávajúci útok franských vojakov na veľkomoravské hradisko. Mohlo by sa jednať práve o hradisko Devín... Jedná sa pravdepodobne o prvú takúto kresbu, ktorá zachytáva pohľad na obrancov veľkomoravského hradiska počas odrážania útoku na hradisko.

Čitaj tiež:

http://lukaskrajcir.blog.sme.sk/c/169558/Velkomoravska-aglomeracia-Dowina.html#ixzz2m9Y9FoDU

Selce - Hrádok

Na pravom brehu Selčianskeho potoka, v chotári obce v nadm. v. 780 m leží rozmermi neveľké, ale významné vrcholové hradisko zvané Hrádok. Je to hrebeňová antiklinála, utvorená z vápencovej skaly, ktorej steny sú 2 –– 7 m vysoké. Vápencové bralo je pokryté tenkou hlinitou pokrývkou. Od juhovýchodu dve malé plošiny na vrchole chránil val, ktorý je už v súčasnej dobe iba veľmi nevýrazný.  V priestore hradiska sa nachádzajú 2 niekoľko metrov hlboké a široké jamy, ktorých účel mi je doposiaľ nejasný, neviem ani, či vznikli až v modernej dobe, alebo ich vyhĺbili pôvodní obyvatelia napr. ako cisterny na vodu.

V 30. rokoch tu bol najdený depot  strieborných rímskych mincí (denárov) a 2 strieborné spony. Jedná sa o denáre viacerých rímskych cisárov, pričom najviac kusov patrí denárom Marca Aurélia, ktorý ako vieme bol účastný na jednej z vojnových výprav rímskej armády priamo na území Slovenska. Ďalej sú to mince Trajána a Didia Iuliána. V roku 1999 sa na svahu hrádku našlo 6 kusov rímskych denárov, ktoré publikovala Dr. Kolníková  v roku 2001.  Jedná sa o mince cisárov Septima Severa a Trajána, teda o obdobie rokov 117 až 195 n.l., z čoho Dr.Kolníková usudzuje, že sa nemusí jednať o jeden naraz ukrytý depot, ale že mince mohli byť ukryté v rôznych časových obdobiach.

Počas výskumu Dr. Karola Pietu (AVANS 1988) bol na hradisku získaný súbor keramiky a kovových predmetov lužickej kultury z neskorej doby bronzovej, ďalej nálezy púchovskej kultúry z neskorej doby laténskej (železná spona), z doby sťahovania národov (železné trojboké strelky) a stredoveké nálezy.  

časť spony typu Almgren

Strelky šípov z obdobia sťahovania národov

V pädesiatych rokoch 20. stor. robil prieskum V. Budinský-Krička. Naššiel tu slovanské črepy zdobené šširššími vodorovnými líniami, ktoré datoval do poveľkomoravského obdobia. Z prieskumu P. Mosného sa medzi púchovským materiálom naššli tri výrazné slovanské črepy z dna tela nádoby, ktoré Dr. Mácelová rámcovo datuje do 10. –– 11. stor. Jeho funkcia v slovanskom období je nejasná, možno predpokladať že slúžilo ako refúgium, či ako strážny bod, alebo sídlo šľachtica.

Hradisko nie je nijako označené a z dôvodu jeho polohy je aj trochu problematické ho najsť, pretože k nemu nevedie značený turistický chodník. Napriek tomu je hradisko vydrancované detektoristami. Je tiež veľmi husto zarastené krovím a stromami. Jeho návštevu odporúčam.

Lit.: 

Karol Pieta:  Nové nálezy na Hrádku v Selciach pri Banskej Bystrici, AVANS 1988

Peter Ušiak  - Eva K o l n í k o v á : Nový nález rímskych mincí zo Seliec-Hrádku, AVANS 2001

MÁCELOVÁ, Marta (TOMEČEK, Oto, ed.): Slovanské osídlenie v období od 6. do 12. storočia, In: Osídlenie Zvolenskej kotliny od včasného stredoveku do polovice 19. storočia. Banská Bystrica: FHV UMB, 2009, s. 23-48.
http://geoportal.sazp.sk/web/guest/map?wmc=http%3A%2F%2Fgeoportal.sazp.sk%2Fphp%2Fwmc%2Fdata%2F4ee52ab9-1dd0-4429-ab58-597ac0a80139.wmc&id=4ee52ab9-1dd0-4429-ab58-597ac0a80139
google earth

Foto 26.7.2013 (Orgoň):

Hrádok na 2 fotkách od J. Kapustu

Starobylý Rastislavov Devín a správa o ňom z roku 871

Prinášame Vám veľmi zaujímavý článok k diskusii o lokalizácii veľkomoravských hradísk, o ktorých píšu Fuldské anály a ktoré sa vedcom (okrem Dowiny- Devína) doposiaľ nepodarilo hodnoverne stotožniť s konkrétnymi, dnes znýmymi hradiskami. Autorom článku je Mgr. Peter Baláž a bol pôvodne uverejnený v Historickom zborníku č.1/2013 pod názvom: K starobylosti a jedinečnosti "urbs antiqua Rastizi". Recenzoval ho Doc. Michal Slivka. Zverejňujeme ho so súhlasom autora.

Starobylý Rastislavov Devín a správa o ňom z roku 871.

Z augusta roku 864 sa spája s miestom na sútoku Moravy a Dunaja jediná písomná zmienka celých Fuldských análov, ktorá prináša vlastné meno veľkomoravskej lokality. Svedčí o tom, že tu „v akomsi hradisku, ktoré sa v reči onoho národa nazýva Dowina“ bol obkľúčený knieža Rastislav vojskom Ľudovíta Nemca.¹ Knieža Veľkej Moravy tu istý čas odolával východofranskému panovníkovi, no ten nakoniec jeho odpor zlomil a Rastislav mu prisahal vernosť.² No toto uzatvorenie mieru bolo pre Rastislava v politickom aj cirkevnom rozmere v konečnom dôsledku prospešné.³ Z druhej polovice 9. storočia prislúchajú k územiu Veľkej Moravy aj viaceré písomné zmienky k lokalitám, ktoré nie sú označené vlastným menom, ale zaznamenaný je len opis týchto lokalít. Na tomto mieste sa zameriame na tri najdôležitejšie, ktoré sú zaznamenané vo Fuldských análoch. Prvou z týchto zmienok je tá, ktorá sa viaže k udalosti v roku 855, kedy bol Rastislav chránený pred východofranským kráľom Ľudovítom Nemcom „veľmi pevným valom“.⁴ Druhá zmienka sa viaže k roku 869 keď Ľudovítov syn Karol , prišiel na čele vojska „k onej nevýslovnej a všetkým starodávnym nepodobnej Rastislavovej pevnosti“ a „spoliehajúc sa na pomoc Božiu, zničil požiarom okolité opevnenia na tomto úze­mí“.⁵ Tretia je spätá s rokom 871.Vtedy Svätopluk „vstúpil do starého Rastislavovho hradiska“.⁶ Stalo sa to v čase keď bol už knieža Rastislav v bavorskom zajatí a moravská časť Veľkej Moravy bola obsadená franskými vojenskými jednotkami. Z Nitrianska, ktoré si udržalo samostatné postavenie, povstal pod vedením Svätoplukovho nástupcu Slavomíra odpor proti moravským markgrófom Wilhelmovi a Engelšalkovi a franským posádkam na Morave. Vďaka tomuto odporu bol prepustený čerstvo zajatý Svätopluk od Karlomana.⁷ Ten na čele franskej výpravy prichádza k jednému z moravských hradísk, tomu, ktoré bolo „urbs antiqua“ a Frankovia ho poznali tiež v súvise s Rastislavom. Vzápätí však Svätopluk prechádza na Slavomírovu stranu a poráža ním privedené franské vojsko.

Termín „urbs“ v príslušnej časti Fuldských análov neznamenal označenie pre centrálne či hlavné mesto krajiny a pravdepodobne mohol byť totožný s termínom „civitas“.⁸ Stotožnenie termínu „urbs“ s centrálnou lokalitou Veľkej Moravy nemá u príslušného mohučského letopisca Fuldských análov opodstatnenie.⁹ Význam druhého opisného slova „antiqua“ je najpravdepodobnejší ako „starobylé“.¹⁰ Nemuselo tu však ísť len o jednorazové označenie od osoby, ktorá si všimla starobylosť tejto lokality, ale aj o akési provizórne pomenovania lokality či lokalít („oná nevýslovná pevnosť“), istý čas používané cudzincami, pokiaľ si neosvojili jej vlastné meno.¹¹

Problémom celej optiky na problematiku „Devín – Velehrad“ resp. Devín a dve centrálne moravské hradiská Mikulčice a Uherské Hradiště je, že ju a všetky súvisiace parciálne otázky nevhodne zastrešuje otázka hlavného mesta Veľkej Moravy.¹² Veľmi dôležité opisné označenia dvoch moravských lokalít z rokov 869 a 871 boli takto pri analýze ich lokalizácie zhodnotené neúplne. Pri analýze lokalizácie „urbs antiqua Rastizi“ sa takto od termínu „urbs“ mylne očakáva, že nás o tomto statuse hlavného mesta informuje. A termín „antiqua“ nás, podľa týchto názorov, odkazuje na starobylé, ale len slovanské počiatky tohto hradiska.

Už V.Brandl si nebol istý svojou argumentáciou v prospech „urbs“ ako hlavného mesta Veľkej Moravy „dále zdá se mi zde povšimnutí hodno slovo urbs (ač na tento důvod velké váhy nekladu) kteréž o sobě stojící, znamená hlavní město alespoň v klassické latině; středověký spisovatelé, ač tento rozdíl mezi civitas m ě s t o a  urbs h l a v n í m ě s t o zde onde zachovávají, předce všudy a veždy dle něho se neřídí“.¹³ Neskôr sa však spojitosť „urbs“ a hlavného mesta Veľkej Moravy stáva pre niektorých jednoznačnejšou. J. Zavadil síce konštatuje, že „annalista ostatně i Ratisbonu (Řezno) označuje jednou jako urbs, podruhé jako civitas“. No to mu nebráni, aby vnímal označenie „urbs“, ku ktorému analista pripojil „Rastizi“ ako to, „z čehož jde nejjasněji na jevo, že tím chtěl vytknouti hlavní sídlo Rostislavovo“.¹⁴ L.Bílková, Z.Fiala a M Karbulová hoci konštatujú, že „ani použitie pojmu urbs nevysvetľuje veľa“, prichádzajú nakoniec k záveru, že ako „urbs“ „je skôr označované centrum, čo tiež naznačovala situácia na Veľkej Morave, kde tak označovali sídlo panovníkov“.¹⁵ M. Bláhová uvádza, že vo Fuldských análoch u termínov „civitas“ a „urbs“ „asi není zásadní rozdíl ve významu a užití obou termínů“.¹⁶ No pre slovanské lokality z dvoch termínov uvedených v celých Fuldských análoch „urbs antiqua Rastizi“ (čo už priamo prekladá ako „sídlo Rastislavovo“!) a Mosaburg uzatvára, že „výraz urbs označuje spíše kmenová střediska nebo panovnická sídla“.¹⁷ Autori Magnae Moraviae fontes historici I. sa odvolávajú na preferenciu názvu „urbs“ ako hlavného mesta, čoho príkladom má byť Regensburg.¹⁸ Naproti tomu M. Bláhová uvádza: „podíl několika autorů je opět třeba brát v úvahu při posuzování terminologie Fuldských análů“.¹⁹ Taktiež pri svojej analýze Fuldských análov a pojmov „urbs“ a „civitas“ konštatuje, že „jejich užívání je ovlivněno do značné míry i oblibou u jednotlivých autorů“.²⁰ D. Třeštík robí v roku 1973 jednoduché konštatovanie o „urbs“ u príslušného mohučského letopisca Fuldských análov na základe analýzy P. Ratkoša „nápadné je zde užití termínu urbs, kterým jinak analista označuje pouze nejvýznamnější města ve východofrancké a západofranské říši a v Itálii“.²¹ P. Ratkoš vo svojom príspevku k „urbs“ uvádza: „význam ten istý ako pri civitas“.²² D. Třeštík sa k tomuto svojmu pohľadu neskôr viac ráz vracia a stavia na ňom svoju argumentáciu v prospech „urbs“ ako hlavného mesta Veľkej Moravy.²³

Z hradísk na centrálnej Morave isto minimálne aspoň jedno, to, ktoré bolo „všetkým starodávnym nepodobné“, nemohol letopisec prirovnať ani k jednej z mnohých jemu známych lokalít. Táto ďalšia bezmenná lokalita z roku 869 poznaná v spojitosti s Rastislavom ako „nevýslovná pevnosť/hradisko (ineffabilis munitio)“, bola „(oná) illa“, teda všeobecne známa.²⁴ Avšak nemala väzbu na nijakú inú letopiscovi známu lokalitu, čiže nemala pre neho ani známu minulosť, lebo bola „všetkým“ lokalitám, aj tým „najstarším nepodobná“.²⁵

Jestvujú viaceré pohľady, ktoré zmiešavajú opisy dvoch veľkokomoravských lokalít z rokov 869 a 871. Podľa F. Palackého sa v roku 869 „Karel dostal se až k Welehradu, hlawnímu Rostislawowu sídlu, jehož ohrady na onen wěk byli nadobyčejné a bezpříkladné...“ pričom myslí na „starý Welehrad“ dnešné Uherské Hradište.²⁶ Podľa neho tiež v roku 871 Svätopluk prišiel s Karlomanovým vojskom „až pod Welehrad“ a „sám do města wešel“.²⁷ Václav Novotný nesprávne priraďuje atribúty Rastislavovho hradiska z roku 869 k „urbs antiqua Rastizi“, ktoré vníma ako „onen podivuhodně opevněný, veliký hrad Rastislavův“ a „k onomu hroznému hradu“ prišlo bavorské vojsko vedené Svätoplukom.²⁸ Podľa I.L.Červinku bolo s Slavomírovej moci „také ono podivuhodně opevněné veliké hradiště Rostislavovo (Děvín)“.²⁹ Podobne M. Kučera píše o tom ako Svätopluk v roku 871 „prikvitol s bavorskou armádou pod hradby mocného, (ako letopisec pripomína) nevídaného Rastislavovho hradu“.³⁰ No lokalita ktorá je pre letopisca „stará (antiqua)“, nemôže byť priradená k hradisku „všetkým starodávnym nepodobnému (omnibus antiquissimis dissimilem)“. Tieto označenia stoja v prirodzenej opozícii proti sebe.

Ak by jedno z dvojice hradísk Mikulčice či Uherské Hradište nebolo „nevýslovná Rastislavova pevnosť“, aké iné opisné meno by mu malo prináležať? Taktiež aké opisné meno mohol mať Devín u Bavorov? Dôvodom vnímania starobylosti „urbs Rastizi“ má byť samotná poloha a charakter hradiska.³¹ Ak mala lokalita niektoré osobitné a viditeľné znaky, bola cez ne vnímaná aj v nadväznosti na minulosť. Mikulčice, Uherské Hradište či iná lokalita na centrálnej Morave nemajú dostatočné argumenty pre starobylosť v 9. storočí. Slovanské počiatky, palisádová hradba či poloha na Jantárovej ceste nemajú opodstatnenosť pre východofranské označenie tejto lokality na strednom toku rieky Morava ako „antiqua“. ³² Devín ako dominantná skalná vyvýšenina so strategickou polohou³³ v dobe života priameho účastníka udalostí nachádzajúci sa na hraniciach Východnej marky a Moravy, ktorú vtedy tvorila rieka Dunaj, aj predtým hranica antického a barbarského sveta,³⁴ má pádnejšie dôvody pre starobylosť. V tejto súvislosti si v ranom stredoveku tí, čo pozorovali toto hradisko a jeho okolie, veľmi pravdepodobne uvedomovali jeho osídlenie a využívanie v predchádzajúcich dobách. Veľkomoravský Devín sa v prípade hodnotenia starobylosti zreteľne líši od severnejších hradísk na rieke Morave, prípadne v Podyjí.

Dôležitosť označenia a vnímania lokality „urbs Rastizi“ ako starobylej, si na sklonku svojho života uvedomil aj český archeológ a historik Josef Poulík. Medzi opismi lokalít z rokov 869 a 871 však nevidí rozpor a umiestňuje obe do Mikulčíc. Toto „urbs antiqua Rastizi“ podľa neho predpokladá „nové mesto“ a týmto „novým mestom“ by mali byť niekoľko kilometrov vzdialené areály Starého Města - Uherského Hradiště.³⁵

V roku 1961 uverejňuje krátky sumár archeologického a historického bádania týkajúci sa Devína v časopise Príroda a spoločnosť archeológ J. Dekan.³⁶ Na tejto „skutočne širokej historickej i archeologickej poznávacej základni“ pristupuje „ku konečnému riešeniu devínskej problematiky“.³⁷ Vyvracia názory niektorých českých historikov o tom, že Devín bol strediskom Veľkej Moravy a sídlom Rastislava a stotožňuje toto hradisko so zápisom Fuldských análov z roku 864. „Nevýslovnú Rastislavovu pevnosť“ a „staré Rastislavovo mesto“ lokalizuje do moravského vnútrozemia, odkiaľ sa mu významné ranostredoveké objavy ukazujú v „podmanivo veľkolepom svetle“ .³⁸ Archeologický výskum po J. Dekanovi pokračuje na Devíne aj po vyše polstoročí ďalej. Odvtedy vďaka pokračujúcemu archeologickému bádaniu nie je vnímanie Devína úplne v tom istom rozmere ako za jeho čias, ale opäť postúpilo ďalej.³⁹ No závery a istota J. Dekana sú stále brané ako berná minca v prístupe k tejto problematike a konfrontujú sa so svojskými názormi niektorých českých historikov a archeológov z prvej polovice 20. storočia, ktorí zjednocovali všetky opisné písomné zmienky Fuldských análov a hlavné mesto Veľkej Moravy vo veľkomoravskom Devíne.⁴⁰ Túto otázku je však potrebné vnímať osobitne v jednotlivom prístupe ku každej zmienke k veľkomoravským lokalitám z Fuldských análov. Popri búraní mýtov L. Červinku, E. Šimeka, Ľ. Zachara, I. L. Zavadila, či v súčasnosti E. Šubjakovej oslavujúcich Devín ako hlavné sídlo Svätopluka alebo Rastislava,⁴¹ je však potrebné pokračovať v dôslednej analýze opisu a lokalizácii „starého Rastislavovho mesta“ a taktiež analýze opisu „nevýslovnej Rastislavovej pevnosti“.

V priebehu vyše 150 ročného a veľa ráz tendenčného úsilia, riešenie problematiky bezmenných veľkomoravských lokalít často zachádzalo do slepých uličiek. Lumír Poláček konštatuje, že pokusy o stotožnenie „urbs antiqua Rastizi“ a „ineffabilis Rastizi munitio“ s Mikulčicami alebo so Starým Městom – Uherským Hradišťom nie sú úspešné.⁴² Kritická analýza pojmu „urbs“, ktorý príslušný analista nevyčleňuje pri slovanských hradiskách pre najvýznamnejšiu moravskú lokalitu a chápanie celého opisného označenia, odhaľujú dôvod tohto neúspechu v prípade „urbs antiqua Rastizi“. „Starobylé“ hradisko z roku 871 a „všetkým najstarším nepodobné“ hradisko z roku 869 stoja prirodzene na vzájomne protichodných pozíciách. Je nemožné ich spájať. Atribút jednej lokality bola „starobylosť“, kým atribút druhej lokality bola „nepodobnosť starobylosti“, ktorá spočívala v tom, že sa lokalita nedala porovnať ani priradiť k nijakým lokalitám letopiscovi či jeho informátorovi známym, ani k tým najstarším.

Vincent Brandl namieta k spojeniu Devína a „urbs antiqua Rastizi“ : „Za první máme za to důvod že letopisec neudává jmena Dovina, čehož by snad nebyl opomenul...bylby i nyní dodal ‘in urbem antiquam Rastizi Dovinam ingressus est‘ , tím ale že ho nedoložil, zdá se že jiné město, čili hrad, naznačiti chtěl“.⁴³ Vedel však letopisec, že o Devín v roku 871 skutočne aj šlo? Vedel by účastník franskej výpravy vedenej Svätoplukom, že táto výprava prišla k Devínu, ktorého meno už pred siedmimi rokmi niektorí z účastníkov vtedajšieho ťaženia spoznal? Poznali tí, ktorí si pred Svätoplukovou masakrou zachránili život prezieravým odchodom z tábora a podali o tom správu letopiscovi, ojkonymum tejto lokality? Ak áno, názor V. Brandla by bol určujúci. Platí tu však takáto jednoduchá zákonitosť, že od prvej písomnej zmienky s reálnym menom, sa k nej už nikdy žiadne opisné označenie nemôže vzťahovať? Účastník výpravy z roku 871 nemusel byť na ťažení v roku 864 a ani iným spôsobom k nemu nemusela informácia o vlastnom mene lokality doputovať. Mohol teda aj nepoznať vlastné meno tohto hradiska, keď podával správu o udalosti, ktorá sa odohrala v roku 871 na Veľkej Morave. Hoci túto lokalitu niektorí z obyvateľov Východofranskej ríše už poznali, od informátora letopisca ani letopisca samotného nemôžme striktne očakávať znalosť tejto informácie, že by išlo o totožnú lokalitu. Franské vojnové výpravy neboli geografickým či topografickým mapovaním nepriateľskej krajiny. Nebolo hlavnou snahou letopisca informovať dvorské kruhy Východofranskej ríše o hradiskách Veľkej Moravy a zbierať informácie o ďalších lokalitách na tomto území. Problém ktorý mali letopisci, bol skôr ako politicky prijateľne opísať udalosť, ktorá sa stala. A tendenčnosť letopiscov Fuldských análov je známa.⁴⁴ Zrejme by sme chceli od informátorov a zapisovateľov správ Fuldských análov to, čo bolo úplne mimo ich snahy, uvádzať presné údaje o moravských lokalitách. To nebolo predmetom ich záujmu. Dobiť a podmaniť si nejaké veľkomoravské hradisko nešiel východofranský kráľ či jeden z jeho synov na základe presnej miestopisnej lokalizácie Fuldských letopisov.⁴⁵ Informátor líčil letopiscovi skutok, nie miestopisné detaily. P. Ratkoš pripomína, že pre územie Veľkej Moravy majú Fuldské anály z hľadiska sídlištných termínov chudobnejšiu škálu termínov, keďže informácie letopisec čerpal z druhej ruky, a jeho geografické znalosti o Veľkej Moravy boli pravdepodobne nepresné.⁴⁶

Rastislavovo „ineffabilis munitio“ bolo „illa“ teda všeobecne známe. Ak sa do povedomia obyvateľov Východofranskej ríše dostal opis lokality a nie jej vlastné meno, mohol tam tento opis aj po spoznaní vlastného mena istú dobu koexistovať a to aj bez nutného poznania oboch naraz. Šlo tu o pozvoľný proces osvojovania si vlastného mena lokality vo vzdialenej krajine. Dowina sa ešte „v reči onoho národa“ takto nazýva,⁴⁷ teda ide tu o prvé stretnutie sa s vlastným menom tejto lokality, ktoré je ešte cudzie národu informátora a letopisca. O tom hovorí aj genitívna forma mena „(od) Devína“.⁴⁸ Brandlov názor však môžeme aj obrátiť. Ak by mali byť moravské lokality z rokov 864 a 871 totožné, prečo nie je uvedené že Ľudovít v roku 864 „obľahol Rastislava v akomsi starobylom hrade, ktoré sa v reči onoho národa nazýva Dowina“? Ak by mali byť totožné lokality z rokov 869 a 871, prečo letopisec v roku 869 nenapísal: „Karol prišiel k onomu nevýslovné rozsiahlemu, starobylému a všetkým starodávnym nepodobnému Rastislavovmu hradisku“? Alebo ak by boli totožné lokality z rokov 855 a 871, prečo nie je uvedené v roku 855 „chrá­neného vraj veľmi pevným a starobylým valom“? Alebo podobne, ak by boli totožné lokality z rokov 855 a 869, prečo nie je napr. uvedené „chrá­neného vraj veľmi pevným valom, ktorý je všetkým najstarším nepodobný“? Napriek tomu, že jednotlivé zmienky takto v skutočnosti nestoja, je totožnosť posledne menovaných lokalít z rokov 855 a 869 možná.⁴⁹ Je teda zjavné, že takýmto spôsobom sa nedá postupovať.

Na argumente V.Brandla nestavali ani historici nasledujúcich generácii. Tí argumentovali o nezlučiteľnosti Devína s „ineffabilis munitio“ a „urbs antiqua“ iným spôsobom. Z nich najväčšiu váhu má termín „illa“ z roku 869, ktorý odkazuje na všeobecne známu lokalitu.⁵⁰ Avšak „urbs antiqua Rastizi“ touto „illa“ nebola.  Stavať teda riešenie tak, že by od augusta 864, všetci tí ktorí prichádzali na Veľkú Moravu z Východofranskej ríše poznali vlastné meno Devína, je veľmi problematické. Prvá písomná zmienka so skutočným menom lokality, nemôže byť braná ako záväzná pre všeobecné poznanie tohto vlastného mena v čase po tejto prvej zmienke vo všetkých nasledujúcich písomných záznamoch o príslušnej lokalite. Všetko tkvelo v tom, k akým miestopisným informáciám sa dostal účastník tej ktorej výpravy, ktorý potom podal správu letopiscovi. Ako príklad sme už uviedli, že názov Dowina nebol v roku 864 Bavormi ani poriadne osvojený.

Zapisovateľ Fuldských análov nepozná v roku 877 meno kláštora v Burgundsku, hoci je známe, že niesol meno Nantua.⁵¹ Autor altaišského pokračovania Fuldských análov nevie že pápež ustanovil Wichinga za biskupa Nitry, ale je pre neho len „moravský biskup“, ⁵² čo je už širšie označenie. Zápis je z roku 899, kedy bola Nitra v Bavorsku niektorým osobám známa už od čias arcibiskupa Adalrama. Bitku starých Maďarov a Bavorov v roku 907 frizinské nekrológium II. a IV., ako aj loršské nekrológium umiestňujú iba „in Oriente“. Vôbec nevedia, že sa odohrala „ad Brezalauspurc“.⁵³

Ak by platil argument V. Brandla, žiaden ani jednoduchý samostatný bezmenný opis, by sa nemohol vzťahovať na už vlastným menom uvedenú lokalitu. Brandlov argument nás však nakoniec privádza k jednej skutočnosti. Ak by letopisec resp. jeho informátor poznal slovanský názov hradiska, bol by ho uviedol, a to buď samostatne alebo spolu s „východofranským“ názvom. Je zrejmé, že ak informátor letopisca používa len opisné označenie cudzincov, nepozná jeho slovanské pomenovanie.

Tradične interpretovaný príbeh, kedy Svätopluk pri sídelnom Rastislavovom meste poráža franské vojsko a ostáva v tomto hradisku hneď aj vládnuť,⁵⁴ je len zdanlivo jednoznačný a plynulý, a je zjavné, že udalosti sa odohrali iným spôsobom. „Urbs antiqua Rastizi“ nebolo hľadaným centrom Veľkej Moravy. Devín na sútoku Moravy a Dunaja nikdy nestál o prvú priečku hlavného mesta Veľkej Moravy, pretože to bol hraničný hrad. Jeho impozantnosť však mnohých pomýlila a hľadali tu domnelé hlavné mesto. No ani zmienka mohučského letopisca Fuldských análov o „urbs antiqua Rastizi“ neprináša niektorými očakávané informácie o centre krajiny. Informuje nás o priemernosti a starobylosti tejto lokality v 9. storočí, čo sa stretáva ako najpravdepodobnejšie v hradisku na sútoku Moravy a Dunaja.

1 „...in quadam civitate quae lingua gentis illius Dowina dicitur...“ Magnae Moraviae fontes historici I., Fontes latini ad Moraviam Magnam pertinentes. Annales et chronicae curaverunt. D. Bartoňková, L. Havlík, Z. Masařík, R. Večerka, Brunae : 2008, s. 99. RATKOŠ, P.: „Civitas Dowina“ – slovenský Devín, In: Historický časopis 18, 1970, s. 337-346. TŘEŠTÍK, D.: Vznik Velké Moravy, Praha : 2001,, s.186-187.

2 MMFH I., s. 99.

3 STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo, Bratislava : 2004, s. 124 - 127.

4 „...adversarium firmissimo, ut fertur, vallo munitum...“ MMFH I., s. 94.

5 „Qui cum exercitu sibi commiso in illam ineffabilem Rastizi munitionem et omnibus antiquissimis dissimilem veniset, Dei auxilio fretus omnia moenia regionis illius cremavit incendio...“ MMFH I., s. 103.

6 „... Zuentibald ceteris castrametantibus urbem antiquam Rastizi ingressus est...“ MMFH I., s. 106.

7 STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo, s. 128 - 129.

8RATKOŠ, P.: „Civitas Dowina“, s. 337-346. BALÁŽ, P.: K lokalizácii „urbs antiqua Rastizi“ a jeho stotožneniu s „ineffabilis Rastizi munitio“ a s hlavným sídelným mestom Rastislava. In: Konštantínove listy 3, 2010, s. 13 - 17. K tam uvedeným širším argumentom treba priradiť zmienku Bertiniánskych análov. Tie v roku 866 spomínajú sídlo bulharského kniežaťa Borisa ako „civitas“, v ktorom mal svoj palác. MMFH I., s. 76.

9 BALÁŽ, P.: K lokalizácii „urbs antiqua Rastizi“, s. 11 - 37.

10 TŘEŠTÍK, D.: Trh Moravanů - ústřední trh staré Moravy. In: Československý časopis historický 21, 1973, č. 6,, s. 883.

11 K tomu aj GALUŠKA, L.: Bylo povědomí o Svatoplukově Moravě, Veligradu a Metodějově arcibiskupství na Moravě 10.-12. století skutečně věcí neznámou? In: Od knížat ke králům, Praha : 2007, s. 51.

12 P.Dvořák vníma „spor Devín – Velehrad“ ako spor o hlavné Rastislavovo sídlo. DVOŘÁK, P.: Odkryté dejiny (Predveká Bratislava), Bratislava : 1978, s. 328. J.Poulík si kladie na jednej rovine otázku, kde bola „nevýslovná pevnosť“ a „bývalé město Rostislavovo“ , „kde byl hlavní hrad Mojmírovců“. POULÍK, J.: Mikulčice. Sídlo a pevnost knížat velkomoravských, Praha : 1975. s. 154. D. Třeštík podobne vníma celú túto problematiku len z pohľadu diskusie o centre Starej Moravy. TŘEŠTÍK, D.: Trh Moravanů, s. 883. K názorom D.Třeštíka na hlavné mesto Veľkej Moravy aj GALUŠKA, L.: Bylo povědomí o Svatoplukově Moravě, s. 60. pozn. 9. Rovnako J. Zavadil považuje pri zmienkach Fuldských análov o moravských hradiskách za kardinálnu otázku hlavného hradu – mesta. ZAVADIL, J.: Velehrady Devín a Nitra, Kroměříž : 1912, s. 46.

13 BRANDL, V.: Poloha starého Velehradu, Brno : 1862, s. 11.

14 ZAVADIL, J.: Velehrady Devín a Nitra, s. 57.

15 BÍLKOVÁ, L. – FIALA, Z. – KARBULOVÁ, M.: Altmährische Terminologie in den zeitgenössischen lateinischen Quelen und ihre Bedeutung, In: Byzantinoslavica 28, Praha, 1967, s. 322. Toto ich zvláštne tvrdenie, nie je možné dokázať. Pojem „urbs“ je jediný tu vo Fuldských análoch pre celú Veľkú Moravu. Inak je známy už len v množnom čísle pre viaceré lokality Veľkej Moravy. „Quod cum cognovisset Arnulfus, cum exercitu regnum Marahensium ingressus cuncta, quae extra urbes reperit, solotenus demolitus est.“ Reginonis abbatis Prumiensis chronicon ad a. 890, ed. F. Kurze, Hannover : 1890, s. 134. „Illi toto mundo spectabiles apparuerunt, isti latibulis et urbibus occultati fuerunt.“ List bavorského episkopátu z r. 900. MMFH III., Epistolae 109, s. 239.

16 BLÁHOVÁ, M.: Evropská sídlište v latinských pramenech období raného feudalismu, Praha : 1986, s. 60.

17 BLÁHOVÁ, M.: Evropská sídlište v latinských pramenech, s. 62. Mosaburg však navyše neprislúcha do mohučskej redakcie Fuldských análov, ale do ich samostatného regensburského pokračovania. MMFH I., s. 126.

18 MMFH I., s. 106, pozn 11. To preberá aj Z. Měřínský a opäť spomína nespochybniteľné, no v tomto kontexte zavádzajúce, superlatívy Mikulčíc, ako je počet sakrálnych objektov, rozsah aglomerácie i systém a mohutnosť opevnenia. MĚŘÍNSKÝ, Z.: Die ersten Stadtformationen in der Welt der Slawen mit speziellem Augenmerk auf Großmähren. In: Archæologia historica 37, Brno : 2012, s. 7-58. Regenburské pokračovanie Fuldských análov preferuje termín „urbs“ pred „civitas“. BLÁHOVÁ, M.: Evropská sídlište v latinských pramenech, s. 112.

19 BLÁHOVÁ, M.: Evropská sídlište v latinských pramenech, s. 60.

20 BLÁHOVÁ, M.: Evropská sídlište v latinských pramenech, s. 62.

21 TŘEŠTÍK, D.: Trh Moravanů, s. 883.

22 RATKOŠ, P.: „Civitas Dowina“ – slovenský Devín, In: Historický časopis 18, 1970, s. 343-344. Jeho analýza má ešte nedostatky, napr. Verdun uvádza ako „urbs“, hoci má označenie „civitas“. M. Bláhová rozoberá sídlištnú terminológiu dôslednejšie (okrem záverov v prípade veľkomoravskej lokality označenej ako„urbs“). BLÁHOVÁ, M.: Evropská sídlište v latinských pramenech, s. 60-63. Ďalší rozbor sídlištnej terminológie u mohučského letopisca Fuldských análov podáva BALÁŽ, P.: K lokalizácii „urbs antiqua Rastizi“, s. 13-17.

23 Z viacerých len TŘEŠTÍK, D.: Počátky Přemyslovců, Praha : 1997, s. 279, pozn. 54. TŘEŠTÍK, D.: Vznik Velké Moravy, Praha : 2001, s.165, pozn. 38.

24 NOVOTNÝ, V.: České dejiny I/ı, Od nejstarších dob do smrti knížete Oldřicha, Praha : 1912, s. 340. TŘEŠTÍK, D.: Trh Moravanů, s. 881, 891.

25 Nejedná sa len o porovnanie s najstaršími letopiscovi známymi opevneniami. Letopisec udáva „najstaršie“ (rímske) lokality ako konečný horizont, s ktorými Rastislavove opevnenie porovnáva. Do toho sú zahrnuté aj všetky vekom mladšie lokality. BÍLKOVÁ, L. – FIALA, Z. – KARBULOVÁ, M.: Altmährische Terminologie, s. 322. ČERVINKA, L.I.: Slované na Moravě a říše Velkomoravská, Brno : 1928, s. 105.TŘEŠTÍK, D.: Trh Moravanů, s. 883,

26 PALACKÝ, F.: Dějiny národu českého w Čechách a w Moravě I/1. Praha : 1848, s. 143.

27 PALACKÝ, F.: Dějiny národu českého, s. 148.

28 NOVOTNÝ, V.: České dejiny I/ı, s. 351.

29 ČERVINKA, L.I.: Slované na Moravě, s. 280.

30 KUČERA, M.: Cesta dejinami-Stredoveké Slovensko, Bratislava : 2002, s. 47.

31 Hodnotenie niektorých lokalít podľa veku je známe aj u iných autorov. Ratarská Retra je „antiquissima urbs“ Helmoldi presbyteri Chronica slavorum I., ed. G.H.Pertz, Hannoverae : 1868, s. 48. Pomoranský Štetín u Herborda je „civitas antiquissima“ NIEDERLE, L.: Slovanské starožitnisti III., Původ a počátky Slovanů západních, Praha : 1927, s. 154.

32 Uvedomovanie historického významu Jantárovej cesty na centrálnej Morave, od ktorej by mala dostať lokalita označenie starobylosti, je veľmi problematické. Taktiež blízkosť ďalšej opevnením podobnej lokality, ktorá bola „všetkým najstarším nepodobná“, robí starobylosť pre hradisko na strednom toku Moravy nepravdepodobnou.

33 KOLNÍK, T.: Stredné Podunajsko - priestor križovatiek kultúr a obchodných ciest od konca staršej železnej doby po sťahovanie národov, Historický zborník č. 13, 1/2007, s. 13-14. ŠTEFANOVIČOVÁ, T.: Najstaršie dejiny Bratislavy, Bratislava : 1993, s. 210, 212. Podľa P. Charváta v 9. storočí mala prechádzať Podunajskom do strednej Európy aj severná vetva eurázijskej Hodvábej cesty a zasahovať na územie Veľkej Moravy. CHARVÁT, P.: Boleslav II. Sjednotitel českého státu, Praha : 2004, s. 75. D. Třeštík kladie antropogeografický stred, t. j. stred skutočného života v strednej Európe od rímskej doby až do konca 9. storočia do oblasti Carnunta pri Bratislavskej bráne. TŘEŠTÍK, D. : Čechové, In: Stred Európy okolo roku 1000, Praha : 2002, s. 126.

34 ŠTEFANOVIČOVÁ, T.: Bratislava – hraničné mesto, In: Archaeologia historica 29, Brno : 2004, s. 53.

35 POULÍK, J.: Zur Frage der Lokalisierung der „ineffabilis munitio“ und „antiqua urbs Rastizi“ nach den Fuldauer Annalen, in: Central Europe in 8th – 10th Centuries, Mitteleuropa im 8. – 10. Jahrhundert, vyd. D. Čaplovič – J. Doruľa, Bratislava 1997, s. 121 – 132. Odkiaľ by vzal dobový pozorovateľ starobylosť veľkomoravských Mikulčíc a mladý vek im opevnením charakterovo podobnému Starému Městu - Uherskému Hradišťu, zostáva nevysvetlené. Navyše, čo ak sú Mikulčice práve „onou nevýslovnou Rastislavovou pevnosťou“ ktorá je „všetkým najstarším nepodobná“, kde tento opis lokality odporuje atribútu starobylosti.

36 DEKAN, J.: Devín a Veľká Morava, In: Príroda a spoločnosť, č.11 / 1961, s.25 - 29.

37 DEKAN, J.: Devín a Veľká Morava, s.25 - 29.

38 DEKAN, J.: Devín a Veľká Morava, s.25 - 29.

39 PLACHÁ, V. – HLAVICOVÁ, J. – KELLER, I.: Slovanský Devín, Bratislava : 1990. PLACHÁ, V. – HLAVICOVÁ, J.: Ranostredoveký Devín, Bratislava : 2011.

40 MĚŘÍNSKÝ, Z.: České země II., s. 345 - 346. Tu Z. Měřínský uvádza jedného z nich E.Šimeka.

41 ČERVINKA, L.I.: Slované na Moravě a říše Velkomoravská, Brno : 1928. ŠIMEK, E.: Děvín, In: Památky archeologické 32, 1920, 1-53. ZACHAR,Ľ.: Sv.Cyril a Metod na Devíne. Devín hlavné a sídelné mesto Veľkomoravskej ríše, Trnava : 1928. ZAVADIL, J.: Velehrady Devín a Nitra, Kroměříž : 1912. ŠUBJAKOVÁ, E.: Devingrad – dedičstvo našich otcov, Bratislava : 2007.

42 POLÁČEK, L.: Hradiště, hrady a hradská města na Moravě. In: Stred Európy okolo roku 1000. Praha : 2002, s. 102.

43 BRANDL, V.: Poloha starého Velehradu, Brno : 1862, s. 11.

44 MMFH I., s. 86-87.

45 Vnímať ich ako akúsi dobovú navigáciu „gps“, by bolo mylné.

46 RATKOŠ, P.: „Civitas Dowina“, s. 345-346.

47 MMFH I., s. 99.

48 RATKOŠ, P.: „Civitas Dowina“, s. 345-346. ČERVINKA, L.I.: Slované na Moravě, s. 100.

49 Stotožňuje ich napr. TŘEŠTÍK, D.: Vznik, s. 164 – 165.

50 Pozri pozn. č. 24.

51 Annales Fuldenses, ed. F. Kurze, MGH SS rer Germ., Hannoverae : 1891, s. 90. Meno kláštora uvádza F.Kurze v poznámkach pod hlavným textom.

52 MMFH I., s. 129.

53 RATKOŠ, P.: Slovensko v dobe veľkomoravskej, Košice : 1988. s. 125 - 126.

54 Za mnohých, ktorí takto udalosti vysvetľujú napr. MARSINA, R.: Svätopluk, legenda a skutočnosť, In: SVÄTOPLUK 894 -1994, ed. R. Marsina – A. Ruttkay. Nitra : 1997, s.161. TŘEŠTÍK, D.: Vznik, s. 200.

Informačná tabuľa Hatné

Dňa 16. 11. 2013, v slnečnú jesennú sobotu,  naše Občianske združenie Hradiská podniklo ďalšiu akciu - osadenie informačnej tabule pri hrádkoch v Hatnom (Hatňanská Skala a Hrádek)

Náš alchymista mieša tajné čarodejnícke prísady,
ktoré odoženú vandalov od snahy poškodiť tabuľu

jama musí byť patrične hlboká

ešte posledné úpravy

Text informačnej tabule nám po odbornej stránke skontroloval pán Mgr. Jozef Moravčík, ktorý pôsobil niekoľko desaťročí ako archeológ žilinského múzea a ktorý aj v marikovskej doline vykonal v minulosti množstvo archeologických výskumov.

Už sa stalo našou dobrou tradíciou, že tabuľu pokrstí zo slovanského picieho rohu
Čendo s pravou slovanskou medovinou 

Počasie nám (ako aj v predchádzajúce akcie) opäť prialo. Naše pozvanie zúčastniť sa na odhalení tabule prijala pani starostka obce Hatné, Mgr. Iveta Žilovcová. Ďalšími vzácnymi hosťami boli páni Mgr. Jozef Moravčík a členovia jeho niekdajšieho archeologického krúžku Martin Olšovský, Dr. Stanislav Miko a Gašpar Zemančík. Pán Štefan Meliš a Ladislav Janech museli pre zdravotné problémy účasť odrieknuť, aj keď len veľmi neradi. Okrem nich prišli zástupcovia Matice Slovenskej a viacero obyvateľov Hatného, ktorým nieje ich história ľahostajná.

Pani starostka nám vyšla veľmi v ústrety jednak tým že spolu s Maticou Slovenskou sa (za obec) podieľa na financovaní tabule a jednak s technickým zabezpečením osadenia tabule v priestoroch novej oddychovej zóny v Hatnom, ktorá leží práve medzi obidvomi hrádkami. Za spoluprácu a ústretovosť je patrí veľká vďaka.

archeológ pán Mgr. Jozef Moravčík rozpráva o dejinách oboch hrádkov

pni starostka Hatného Mgr. Iveta Žilovcová

Pri slávnostnom odhalení tabule nám pútavým spôsobom dejiny oboch hrádkov priblížil samotný pán Moravčík a príhovor mala aj pani starostka obce Hatné. 

Na akcii boli viacerí záujemcovia o históriu. Pán Štefan Žilovec ukazuje  jeho projekt - ortomapa časi marikovskej doliny s vyznačenými chotárnymi názvami, ktoré už dnes upadajú do zabudnutia

Pán Martin Olšovský ukazuje svoju knihu Po stopách predkov, ktorá u prítomných vzbudila veľký záujem

Potom sme sa - posilnení dobrým pocitom z vykonanej práce a staroslovanskou medovinou - spoločne vybrali to terénu - navštíviť oba hrádky. 

Na Skale. V pozadí val a za ním kaplnka

Umiestnenie tabule v rámci oddychovej zóny

Skala 

Hrádek

Tým sme uzavreli "tabuľovú sezónu" pre rok 2013 a už teraz sa tešíme na budúci rok, v ktorom už máme dohodnuté a predkonzultované ďalšie 4 tabule. Ak máte záujem, aby sme aj vo Vašom meste/obci v ktorom sa nachádza hradisko (najlepšie také, ktoré máme už na stránke), a ste ochotní pomôcť nám s organizáciou (najmä so zabezpečením súhlasu vlastníkov pozemku a financií od sponzorov, či obecných úradov), ozvite sa nám.

Autori fotografií:
Dr. Stanislav Miko
Sammi
Stanka
Orgoň

Seňa

Pán Štefan Kolivoško, zástupca riaditeľky Verejnej knižnice J. Bocatia v Košiciach a spisovateľ, pre našu stránku poskytol svoj výborný článok o slovanskom hradisku Seňa (južne od Košíc, na Slovensko - Maďarskej hranici.) Za ochotu mu patrí veľká vďaka. Autorom obrázkov je Ing. Peter Zdravecký.

"VEĽKÝ STARÝ HRAD

Katastrálne územie v Seni medzi Belžanským potokom a železničnou stanicou poznáme pod maďarským názvom Várhely (Hradová, miesto hradu). Toto pomenovanie žilo v Seni v ústnej tradícií až do 70-tých rokov 20. storočia. Názov Várhely môžeme sledovať na katastrálnych mapách v priebehu 19. storočia, ale aj na špeciálnych vojenských mapách 20. storočia. Minimálne 150 rokov existuje zobrazenie územia s názvom Várhely. Samotný názov signalizuje existenciu hradu na uvedenom mieste. V súčasnosti však už nič nenasvedčuje tomu, že tu v minulosti stál hrad. Priestor je zastavaný farmou roľníckeho družstva.

Stál tu skutočne hrad, alebo ide len o náhodné pomenovanie? V knihe Osídlenie košickej kotliny, od známeho slovenského historika Branislava Varsíka, sa k problému Senianského hradu môžeme dozvedieť nasledovnú informáciu (I. diel 25 str.). "Pozrime sa v tomto smere ešte aj na najbližšie okolie Abaujvár (Novum Castrum), ktorý vznikol za kráľa Aba Samuela (1O4l-1O44) už ako kráľovský hrad, kým starší slovanský kmeňový hrad ležal na druhej strane Hornádu na vyvýšenine severovýchodne od Sene". O existencii hradu nepochybujú ani archeológovia Bánesz a Lamiová, avšak situujú ho  na iné miesto ako Varsik.

Archívne dokumenty jednoznačne svedčia v prospech existencie hradu. Prvá písomná zmienka, ktorú poznáme, je z roku 1255. Kráľ Béla IV. daruje Senianom zem Čaňu (Chon). V darovacej listine, ako vtedy bolo zvykom, opisuje hranice darovanej zeme. Časť hranice zeme siahala k územiu, ktoré sa nazývalo Ówár (Starý hrad). Ďalšia zmienka je z roku 1317. Listina sa týka metácie - vytýčenia severných hraníc Kechneca. Teda jedná sa o chotárne hranice medzi Seňou a Kechnecom. Varsik, už v spomínanej knihe, voľne uvádza výsledky metácie "Severné hranice chotára Kechnec boli vtedy vyznačené takto: začína sa na západe pri mŕtvom ramene rieky Idy nazývanom Holtida (r. 1251 pri opise hraníc Bočiara uvádza sa toto rameno ešte ako Mortua aqua Ida, teda ešte slovenským názvom) a odtiaľ smerovali na východ popri ceste, ktorá existuje dodnes, až po samu dedinu Seňa: na južnom okraji dediny Sene hranice prekračovali veľkú cestu (ide o veľkú cestu, ktorá viedla z juhu na Košice a ďalej k Toryse) a smerovali ďalej na východ k Belžanskému potoku (ad rivulum Belzepataka vocatum) a po prekročení tohto potoka prišli k dolnej hranici hradu zvaného Nagyowar (pervenit ad inferiorem finem castri Nagyowar dictum)".

Katastrálne názvy vzťahujúce sa k hradu prežili nielen v Seni, ale aj v okolitých dedinách. V Kechneci polia, ktoré hraničili s Várhelyom nazývali Fidvár, jedná sa pravdepodobne o pôvodný maďarský názov Földvár (Zemný hrad). V chotári susednej obce Gyňov sa vyskytuje miestny názor Sárvár (Blatný hrad). Spomenuli sme už, že sa líšia názory odborníkov ohľadom presnej lokalizácie a veľkosti seňanského hradu. Varsik ho v roku 1951 lokalizuje na "...rozsiahlej vyvýšenine uprostred roviny medzi Belžanským potokom a riečkou Szartosom, resp. podľa dedín medzi Belžou a Gyňovom. Tento hrad zaberá celú vyvýšeninu, rozprestierajúcu sa nad výškovou vrstevnicou 208 m nad morom a jeho dĺžka, rozprestierajúca sa od severu k juhu bola až 3-4 km a široká od západu k východu vyše 1 km.

hradisko presne vyznačené na mape 1. vojenského mapovania z 18. storočia

Existenciu tohto hradu a jeho rozsiahlosť potvrdzujú nám už najstaršie listiny týkajúce sa tohto kraja, v ktorých sa uvádza tento hrad pri popisoch hraníc Čane a Felnémeti a uvádza sa už po maďarsky, ako Óvár a Nagyóvár, teda ako Starý hrad a Veľký starý hrad". Severnú hranicu hradu Varsik lokalizuje na základe spomínanej darovacej listiny Bélu IV. z roku 1255. "Daruje zem Čaňu (Chon) hosťom zo Sene (de Scynna) a pri tejto príležitosti sa popisujú hranice tejto zeme, ktoré na juhozápade siahali až k hornej čiastke toho miesta, ktorý sa nazýva Starý hrad (Ówár). Konkrétne sa tu uvádza, že od rieky Szartos ide hranica zeme Čaňa na juh k veľkému topoľu a odtiaľ sa predlžuje až k južnej časti toho miesta (čiže hranica zeme Čaňa išla len po svah vyvýšeniny), ktoré sa nazýva Ówár. Išlo tu o miesto na severozápad od Gyňova, kam siahala hranica Čane k svahu pôvodného Starého hradu". Južnú časť hradu Varsik umiestňuje približne 800 m severne od senianskej železničnej stanice. Varsik pri situovaní hradu sa opieral o archívne dokumenty, ktoré sa netýkali priamo hradu.

Zväčšiť mapu

Iný prístup si zvolili Mária Lamiová a Ladislav Bánesz. K problému pristúpili z archeologicko-topografického hľadiska. Ich závery ohľadom situovania a veľkosti hradu sú odlišné. B. Varsik vo svojej štúdii lokalizoval Óvár ako kopec, ktorý sa tiahne od severu na juh nad obcou Belža a je ohraničený potokmi Szartos a Belžanským. Je to miesto, ktoré sa zdá na prvý pohľad strategicky najvýznamnejším v okolí, a preto prirodzene vzbudzuje dojem, že hrad musel byť v týchto miestach.

Pri archeologických prieskumoch v katastri Sene sa však zistilo, že na samotnom kopci niet stôp po hradisku. Podarilo sa tu ale nájsť len stopy staršieho pravekého osídlenia, bez zvyškov fortifikácie. Teda na miestach, kam Varsik umiestnil hrad, žiadne hmotné dôkazy sa nenašli. Kde teda Veľký starý hrad ležal? Pri štúdiu dokumentov sme narazili na špeciálnu vojenskú mapu Generálneho štábu Rakúsko-Uhorskej armády z minulého storočia. Na mape možno sledovať terénnu vyvýšeninu pozdĺž cesty Belžanský potok - železničná stanica. Je zaujímavosťou, že na mape možno pozorovať pravouhlé zakončenie vyvýšeniny. Južnejšie, asi 800 m je na mape znázornená ďalšia terénna vyvýšenina, rovnobežná spredchádzajúcou. Domnievali sme sa, že ide o zvyšky valov Veľkého starého hradu.

Naša domnienka bola podoprená publikáciou G. Györffyho Az árpád - kori Magyarország történeti földrajza. V súvislosti so Starým veľkým hradom, odvoláva sa tiež na mapy z rokov 1880-91, kde sú znázornené valy v podobe štvorca. Ak by sme mali byť presnejší ako Györffy, skôr sa jedná o lichobežník, prispôsobený daným prírodným podmienkam. Podľa zamerania Lámiovej jej severná strana, sa tiahne približne pozdĺž cesty Belžanský potok - železničná stanica, je dlhá asi 670 m, vzdialenosť medzi valmi sever-juh je 870 m. Dĺžka valu na juhu je okolo 450 m. Šírku valov uvádza 9-10 m a výšku 1 m. 

V súčasnosti valy už neexistujú ani v podobe, v ktorej bola popísaná pred viac ako štyridsiatimi rokmi. Pri stavebných prácach v roku 1962 bola severná časť valu roztlačená buldozérom. Južná časť valu splynula s terénom v dôsledku intenzívneho obrábania pôdy. Východný val je na spomínanej mape čiastočne naznačený. Po západnom vale niet stopy ani na mape ale ani v teréne. Nazdávame sa, že na základe nášho prieskumu v dokumentoch môžeme jednoznačne potvrdiť hypotézu Lamiovej oproti Varsikovej. V Hadtörténeti múzeum (Vojenské historické múzeum) v Budapešti, podarilo sa nám objaviť mapu Sene a okolia z roku 1784, kde valy Veľkého starého hradu sú znázornené v úplnosti na tom mieste, kde ich situuje Lamiová. Nepoznáme presné obdobie vzniku Veľkého starého hradu v Seni. Máme však relatívne presné správy o založení Nového hradu v Abaujvári. Nový hrad bol založený pred nástupom na trón kráľa Samuela Abu (1041-1044). Pravdepodobne sa to udialo po smrti kráľa Štefana I. (1038). Starý veľký hrad bol zrejme v tom období už nevyužívateľný a z vojenského hľadiska zastaraný. Varsik tiež nedatuje dobu vzniku Starého veľkého hradu. Jednoznačne ale hovorí o staroslovanskom kmeňovom hrade, ktorý bol strediskom širokého kraja. Teda vznik hradu môžeme posunúť pred 10. storočie. Pričom 9. a začiatok 10. storočia považujeme za hornú časovú hranicu založenia hradu. Za dolnú časovú hranicu môžeme považovať 7. - 8. storočie. Stále opevnené miesta vznikajú totiž až v dobe, keď môžeme hovoriť o trvalom usadení obyvateľstva a nie v dobe sťahovania národov. Stále opevnené miesta vznikali až po uvedomení si vlastníctva určitého územia a zakotvení obyvateľstva na danom území. K výstavbe hradu bolo možné pristúpiť až potom, keď časť obyvateľstva sa nemusela priamo podieľať na obrábaní pôdy.

Naše predstavy o hradoch sú vytvorené na základe poznania hradov postavených po 13. storočí. Veľký starý hrad bol diametrálne odlišný. Miloš Šolle vo svojej knihe Staroslovanské hradisko uvádza správu židovského obchodníka a cestovateľa Ibrahima ibn Jakuba, ktorý navštívil slovanské oblasti v 10. storočí a popísal spôsob akým stavali Slovania svoje hrady. Obchodník a cestovateľ píše nasledovné "Väčšinu svojich hradov stavajú Slovania takto: Zájdu na lúky, bohaté na vodu a kroviny, vyznačia kolíkmi okrúhle alebo pravouhlé miesto do podoby rozsahu hradu, ktoré zamýšľajú postaviť, vykopú dookola priekopu a vykopanú zem navŕšia , pričom ju spevňujú plotmi a stĺpmi na spôsob bášt, až kým hradba nedosiahne požadovanej výšky. Na tej strane, na ktorej chcú mať vchod do hradu, vymerajú hradnú bránu a tam sa potom po drevenom moste do hradu vchádza a vychádza". Uvedená citácia je vlastne základnou schémou stavby hradu na nížine a teda môžeme predpokladať, že podobným spôsobom bol postavený aj Senianský hrad.

V prvom rade teda vyhĺbili sa priekopy, zo získanej zeminy navŕšila hradba. V klasickom hradištnom období, kam pravdepodobne môžeme zaradiť aj Veľký starý hrad, stavali sa dva druhy hradieb - dreveno hlinité bez kamenného čela alebo drevenohlinité s kamenným čelom. Nakoľko v Seni ani v jeho blízkom okolí sa nevyskytujú kamene väčšej hmotnosti, možno predpokladať, že hrad mal múry drevenohlinité bez kamenného čela. Múry mali úctyhodnú šírku 9-10 metrov. Nepoznáme presnú výšku múrov, ale zo samotnej šírky možno usudzovať, že dosahovali minimálne 4-5 m. Aby múr udržal svoj tvar, pevnosť a rýchle nepodliehal poveternostným vplyvom, bolo nutné použiť technológiu roštových alebo komorových valov. Brvná sa ukladali priečne na múr a vytvárali akýsi rošt, ktorý sa zasypával hlinou. Ak sa z brvien vytvárali tzv. komory a tieto sa naplňovali hlinou, hovoríme o komorovom type opevnenia.

Z obranného hľadiska hrad bol umiestnený na veľmi dobrom mieste. Z východnej strany pretekala popri ňom riečka Szartos a zo západnej strany Belžanský potok. Je nesporné, že tieto dva vodné toky boli využité pre obranné účely hradu. Takmer s istotou možno tvrdiť, že priekopy hradu boli naplnené vodou z východnej, západnej ale aj z južnej strany. Vzhľadom na prevýšenie terénu priekopy zo severnej strany nemohli byť napustené vodou, preto tu predpokladáme najsilnejšie hradné múry.

O obyvateľoch hradu a ich počte sa nezachovali žiadne písomné dokumenty. Z rozsahu múrov, z ich celkovej dĺžky môžeme dôjsť k určitým záverom o počte obyvateľov hradu. Pri obrane hradných múrov bolo nevyhnutné počítať s jedným mužom na 5 metrový úsek. V prípade, že by obrana bola redšia, nepriateľ mohol hrad relatívne ľahko dobyť, aj keď predpokladáme možnosť preskupenia do miest najprudšieho útoku a do najslabších miest obrany, ktorými boli vchody a brány. Predpokladaná dĺžka hradieb bola 286O metrov. Na takýto dlhý hradný múr bolo nutné v prípade boja postaviť aspoň 500- 600 bojovníkov. Celkový počet obyvateľov však bol podstatne vyšší. K počtu bojovníkov treba pripočítať aspoň trojnásobok nebojujúcich žien, detí a starcov. Takto dôjdeme k počtu asi 2000 obyvateľov hradu. Počet obyvateľov hradu v mierových dobách bol podstatne nižší. Dlhodobá koncentrácia veľkého množstva obyvateľov na pol kilometri štvorcovom nutne by viedla k nedostatku plochy na stavbu obytných a hospodárskych priestorov. V čase nebezpečenstva totiž obyvatelia nehľadali len svoju záchranu, ale aj záchranu svojho mobilného majetku a hospodárskych zvierat. Môžeme teda usudzovať, že hrad mal stálu posádku z menšieho počtu bojovníkov a v čase nebezpečenstva počty bojovníkov boli doplňované z mužov, ktorí sa za múrmi hradu ukryli z okolitých osád.

Varsik Veľký starý hrad považuje za centrálny hrad širokého okolia. Dáva ho do súvisu s opevnenými miestami v Barci, ktoré mali brániť prenikaniu nepriateľov zo severu cez hlavnú cestu Košickej kotliny. Je potrebné podotknúť, že Veľká cesta (píšeme o nej v inej kapitole) do vzniku Nového hradu (Abaujvár) bola na pravej strane Hornádu. Podobnú úlohu ako v Barci na juhu zohrávalo opevnenie v Garadne. Podľa Varsíka má tomu nasvedčovať samotný názov Garadna (Hradná?) a miestny názov Sárvár )Blatný hrad). Po vybudovaní Nového hradu (Ujvár - Abaujvár) funkciu centrálneho hradu od Veľkého starého hradu preberá práve tento hrad. Stáva sa administratívnym a politickým strediskom župy. V raných dejinách Uhorska niekoľkokrát na seba upozorní, či už v súvislosti s kráľom Samuelom Abom alebo s kniežatami Ondrejom a Leventom. Tieto dejinné udalosti nemajú ale už priamu súvislosť s Veľkým starým hradom."

Štefan Kolivoško

Text bol uverejnený v nasledovnej publikácii:  KOLIVOŠKO, Štefan. Seňa : kapitoly z dejín obce. 1. vyd. Seňa: Obecný úrad v Seni, 2008. 151 s. ISBN 978-80-970082-2-2 (viaz.).