.

pondelok 4. novembra 2019

Náčelníci, kniežatá a králi slovanských Veletov a Obodritov (Peter Šalkovský)

Archeológ Peter Šalkovský pre náš portál napísal nasledujúci zaujímavý článok k histórii Slovanov v Nemecku:

Po páde Durínskej ríše v roku 531, zostali na území východne od Labe a Sály iba jednotlivé skupiny germánskych Sasov či Durinkov. Následne do konca 6. stor. n. l. sa toto územie mocensky stalo pravdepodobne zemou nikoho, čo sa odrazilo aj v nezáujme súvekých včasnostredovekých autorov. A najskôr až v tomto čase sa mohli Slovania z českého Polabia začať presídľovať ďalej do uvoľneného priestoru pozdĺž Labe, Sále a Havoly až do stredného Nemecka. Vzhľadom na nedostatok nálezov zatiaľ presnejšie nevieme, kedy sa to stalo. 

Na území Saska a východného Durínska medzi Sálou a Labe sa počiatok slovanského osídlenia slovanskou kultúrou, tzv. kultúrou pražského typu kladie na koniec 6. až do prvej polovice 7. storočia. Zvyšok východných častí dnešného Nemecka približne po Labe a jeho sever – Predné Pomoransko až po Rujanu a východné Holštajnsko, bol osídlený asi o niečo neskôr, a to postupne vo viacerých vlnách hlavne zo severozápadu včasnoslovanskou kultúrou Sukow-Dziedzice, ktorá bola pravdepodobne regionálnou severnou deriváciou kultúry pražského typu a z ktorej sa v priebehu 8. a 9. storočia „vyvinuli“ jednotlivé pomoranské, veletsko-lutické a obodritské kmene. 

V čase od 9. do 11. stor. sa na územiach severozápadných Slovanov uvádza v rôznych listinách a kronikách menovite vyše 70 kmeňových území a malých kmeňov. 

Obr. 1. Sídliskový priestor polabsko-pomoranských slovanských kmeňov 8.–10. stor. Legenda:1 – hlavné hrady; 2 – západná hranica rozšírenia Slovanov podľa jazykovedných prameňov; 3 – západná hranica rozšírenia Slovanov podľa archeologických nálezov. A – D – Areály hlavných kmeňových zoskupení v 8.–10. stor. A – Obodriti; B – Veleti (Lutici); C – Havolansko-sprévske kmene; D – Lužickí Srbi.



Veletský kmeňový zväz sídliaci v oblasti južného Predného Pomoranska, východnej časti Mecklenburgska a na severe Brandenburska mal silnú centrálnu vládu najneskôr v druhej polovici 8. stor. Na jej čele stál knieža Dragovit. Jeho sídlo známe ako Civitas Dragaviti, ako vôbec prvý slovanský hrad písomne doložený v dnešnom severovýchodnom Nemecku, spomínaný v roku 789 v Análoch Franskej ríše, býva stotožňovaný s lokalitou Vorwerk-Alte Schanze pri Demmine v Prednom Pomoransku s rozlohou asi 2,5 ha. V roku 789 podľahol vilčiansky (veletský) kmeňový zväz ťaženiu Karola Veľkého s podporou Obodritov. Táto porážka oslabila ústrednú vilčianskú vládu natoľko, že jednotlivé kmene zväzu sa osamostatnili, resp. žili takmer sto rokov v tributárnom vzťahu k Východofranskej ríši. 

Podľa Geografa Bavorského mali Veleti (Uuilci Wieleten), tiež označovaní ako Vilčania (Wilzen, Vuilci), v 9. stor. 95 hradov a štyri kmeňové územia. Boli riadení snemom, ktorý bol tvorený z predstaviteľov štyroch základných kmeňov okolo rieky Peene. Hlavné veletské kmene boli Retrania (Ratari, Redariovia), Črezpeňania (Circipanen), Chyžania (Kessinen) a Dolania (Tollensanen). 

Letopisy kráľovstva Frankov k roku 823 zapísali, že u Veletov vládol akýsi rex Wilzorum menom Ljub (Liub), ktorý padol vo vojne s Obodritmi. Ljub vládol zrejme jednej z veletských regiones a v čase vojny s Obodritmi zastával funkciu najvyššieho vojenského veliteľa. Ljub sa zrejme tešil vysokému rešpektu, pretrvávajúcemu aj po jeho smrti, čo vyústilo do voľby jeho najstaršieho syna Milogasta kmeňovým zhromaždením (populus Wilzorum). Milogast, možno nie tak schopný ako otec, bol niekoľko mesiacov po svojom zvolení kmeňovým zhromaždením zosadený, pretože vládu „vykonával nevhodne“ a jeho miesto z vôle snemu obsadil jeho mladší brat Čedodrag. 

Po zvyšok 9. stor., temného storočia veletských dejín, zanikla ústredná kniežacia moc a došlo k výraznému oslabeniu kniežat, o ktorých sa v písomných prameňoch už nič nedozvedáme. Znovu nadobudlo význam kmeňové zhromaždenie, a predovšetkým kňazský zbor, ktorý si v tomto krízovom období vydobyl veľký vplyv na fungovanie celého zväzu. Kniežatá jednotlivých regiones boli v priebehu druhej polovice 9. storočia buď zlikvidované, alebo im zostal len nepatrný zlomok moci v celozväzových záležitostiach. Nové politické zriadenie veletského zväzu sa zakladalo na spoločných snemoch zástupcov kňazov jednotlivých civitates a regiones . Svoj vplyv si kňazský zbor udržiaval rozsiahlou sieťou pohanských chrámov v jednotlivých kmeňových okrskoch, odvádzajúcich do Retri pravidelné dávky. Hoci Veleti mali mnoho i veľmi veľkých hradov (Feldberg, Liepen, Neu Niekör, Sternberger Burg, Sukow, Vorwerk, Wildberg a Kastorf a ď.), hlavné kniežacie vláduúce centrum asi nemali, resp. ho tvorila pohanská svätyňa v Retre (Riedigost). Po jej zániku sa centrum presunulo na hrad Arkona s monumentálnym chrámom boha Svantovíta na ostrove Rujana. 


Obr. 2. Niklot. Monumentálna jazdecká socha kniežaťa Niklota na čelnej fasáde zámku
v Schwerin

.
Až veľká vzbura naďalej pohanských Vilčanov v roku 983, po ktorej sa začali nazývať Lutici, znamenala nielen obnovenie ich kmeňového zväzu, ale aj získanie nezávislosti slovanských území východne od Labe od Nemeckého kráľovstv a na dlhé, takmer 200 rokov trvajúce obdobie. Vilčianský zväz , ktorý vzburu vyvolal, povstal z trosiek a v 11. stor. sa stal významnou vojenskou silou na severe strednej Európy. Vnútorné konflikty a krvavé boje o vládu medzi hlavnými kmeňmi zväzu, Retranmi, Črezpeňanmi a Kessinmi, vrcholiace v rokoch 1056 – 1057, znamenali začiatok zániku lutického kmeňového zväzu, jeho rozdrobenia, postupného ovládnutia Obodritmi, saskými vojvodami a asimilácie nemeckými prisťahovalcami. 

Kmeň Ránov, Rujanov severne od Veletov na ostrove Rujana v severnom Nemecku, bol tiež dlho vyznávačom pohanského náboženstva. Odolával viacnásobným vojnovým pokusom najmä Dánov, až im v roku 1168 definitívne podľahol. Centrálny hrad Arkona bol dobytý, vylúpený a vypálený. Vtedajší kmeňoví vládcovia Jaromar I. a Teslaw, sídliaci na hrade v neďalekej Charenze (Garz, Venz?), sa po páde Arkony vzdali dánskemu kráľovi Waldemarovi a stali sa jeho vazalmi až do roku 1325 (Wisław III.). Neskôr boli závislí od západopomoranského nemeckého kniežatstva, do ktorého boli po smrti Warcisława X (1478) včlenení. Slovanskí Rujania boli v priebehu troch storočí nielen úplne christianizovaní, ale aj asimilovaní novoprisídleným nemeckým obyvateľstvom. 

Obodriti 

Azda najviac písomných údajov máme k obodritskému kmeňovému zväzu, ktorý vznikol v západnom Mecklenbursku a juhovýchodnom Holštajnsku, teda západne od vilčianského zväzu, asi už v 8. stor. z rôznych, menovite neznámych malých kmeňov, zrejme blízkych pôvodom, ktoré mali na čele vlastných náčelníkov, či – ako sa uvádza vo franských prameňoch – malých kráľov (regulus). Spomedzi nich volili a menovali hlavného vojvodcu zväzu, knieža niekedy nazývaný aj kráľ, ktorý rozhodoval so súhlasom snemu. Zväz, v oblasti zahraničnej politiky niekedy delený aj na západných a východných Obodritov, nemal suverenitu, pretože malé kmene na pobreží Baltského mora mali samostatné vzťahy so škandinávskym prostredím, najmä s Dánmi. Ostatné územia pod vládou zväzového kniežaťa Vlčana (Witzan) boli najneskôr v roku 780 vazalmi Frankov a ich spojencami proti vtedy ešte pohanským Sasom. Pravdepodobne aj ďalšie obodritské kniežatá Dražko (Drasco), Slavomír (Sclaomir) a Sedrag (Ceadrag) boli volené, resp. dosadené s podporou franských panovníkov a ich úlohou bolo kontrolovať pravobrežné územia Labe východne od hranice Franskej ríše. Najväčší rozsah, siahajúci od ústia Havoly až k Severnému moru, mal obodritský zväz za vlády Vlčanovho syna Dražka (795/804 – 810), keď sa usiloval aj o pričlenenie vtedy Dánmi ovládaných území a prístavov. V službách Frankov držal roky až do svojej násilnej smrti v roku 810 na uzde ešte pohanských Sasov a Dánov. Ako príklad jedného z menších kniežat za vlády Dražka je zmienený Goidelaib. Tieto kniežatá mali vládnuť v jednotlivých kniežacích okrskoch, z ktorých dva ovládal Goidelaib. 

Aj tieto obodritské kniežatá už museli mať obdobné sídla ako ich súčasník, spomínaný veletský Dragovit (Civitas Dragaviti, 789). Vieme, že veľké centrálne hrady, ako Oldenburg, Mecklenburg, Hitzacker a ďalšie ležiace v obodritskej sfére, majú, aspoň podľa klasického datovania, počiatky už v 8. stor. No prvé nepočetné dendrochronologické výskumy časť z nich datujú o čosi vyššie (napríklad Alt Lübeck do roku 818, Scharstorf do roku 835, Bosau do roku 837 a Ilow do roku 840). Ďalšími významnými hradmi Obodritov boli mladšie hrady Ilow, Dobin na Schwerinskom jazere či Friedrichsrühe pri Parchim. 

Obr. 3. Pivo nesúce názov„ Fürst Niklot“
V 9. stor. mala mať obodritská konfederácia (Nortabtrezi) podľa Geografa Bavorského spolu 53 hradov v štyroch územiach. Jej členmi boli v rôznych časoch od 8. do 12. stor. okrem samotných Obodritov v užšom zmysle medzi Wismarskou zátokou a Schwerinským jazerom aj Vargriovia sídliaci najzápadnejšie v dnešnom východnom Holštajnsku . Tiež Polabania, ktorí sa v 11. stor. oddelili od Vagriov, ďalej Varnovia, sídliaci východne na hornom toku Warnovu a nakoniec južnejšie pri Labe sídliaci Drevania (Travunjani). Ako satelitné kmene mimo obodritského sídelného územia, resp. južne a východne od neho, k nim dočasne patrili aj Linoni, a tiež iné menšie kmene, v istých obdobiach aj s Veletmi spájaní Chyžania, Črezpeňania a Moričania. 

Pozitívne vzťahy Frankov k Obodritom skončili po ich pokusoch (za vlád Dražkovho brata Slavomíra a syna Sedraga) o spojenectvo s Dánmi proti Franskej ríši. Centralizačný vývoj obodritskej konfederácie na dlhší čas pozastavili ďalšie ťaženia cisára Ľudovíta Nemca okolo roku 844, ktorý po smrti jej hlavného kniežaťa Gostomysla územie rozdelil medzi štyri hlavné obodritské kmene na čele s vlastnými kniežatami. 

O storočie neskôr napriek meniacej sa situácii a tributárnej závislosti na ríši Obodriti opäť zosilneli. V roku 955 bolo potlačené ďalšie povstanie pod vedením obodritského veľmoža Stoigneva. Až v roku 983, keď sa pripojili k povstaniu Luticov proti Nemcom a christianizácii, získali tiež na dlhý čas nezávislosť. Jednotliví príslušníci vládnucich rodov sa však striedavo pokúšali znova o christianizáciu ako neskôr v roku 1018 vyhnaný knieža Mstivoj (Mstislav) i o spoluprácu s nemeckým štátom, alebo, naopak, o revitalizáciu pohanského kultu. 

V 10. stor. sa dozvedáme o hlavných častiach tohto nového obodritského útvaru. Išlo o kmene Vagriov a Polabanov, predstavujúcich novo oddelené skupiny od bývalého veľkokmeňa a samotných Obodritov, ktorým zrejme naďalej vládla rovnaká kniežacia rodina či jej vzdialení príbuzní. Tieto tri celky vytvárali kmeňové jadro, ale ich vnútorná skladba nebola rovnaká. U dvoch „mladších kmeňov” sa zachovala staršia kmeňová štruktúra, kde dochádzalo k nepravidelnému striedaniu vlády kniežat (Principes Sclavorum), z ktorých niektoré poznáme dokonca aj menom, a kmeňových zhromaždení. 

Obr. 4. Náhrobný kameň v Pribislavovej kaplnke v hlavnom evanjelickom kostole v Bad Doberan v Meklenbursku s nápisom: Pribislav z Mecklenburgu, knieža Slovanov, posledný král Obodritov, kresťanský patrón Mecklenburgu (+1178) a miesto posledného odpočinku ďalších takme troch desiatok kniežat z Mecklenburgu a Werle.



Naproti tomu u Obodritov, predstavujúcich jadro bývalého veľkokmeňa v oblasti Mecklenburska, došlo k posilneniu kniežacej moci a k eliminácii kmeňového zhromaždenia, pričom nasledovalo jeho nahradenie zhromaždením najmocnejších jedincov, ktorí stáli na čele nižších kmeňových jednotiek (nobiles, sociis) a vytvárali veľkú kniežaciu družinu. Užší okruh tejto družiny predstavoval najbližší okruh kniežaťa, ktorého pozícia sa okrem iného opierala práve o ich oddanosť. 

Sídlom azda najznámejšej obodritskej dynastie Nakonovcov, snažiacej sa od 10. stor. jedno storočie (s prestávkami) o založenie vlastného štátu, a hlavnou baštou Obodritov bol hrad v Dorf Mecklenburg, pravdepodobne pôvodne nazývaný Veligrad či Michelsburg. Okrem slov Ibrahima ibn Jákúba, ktorý ho opisuje ako Nakonov hrad porovnateľný s kniežacími hradmi Bulharov či Poliakov potvrdzujú jeho výnimočné postavenie, aj archeologické nálezy. 

Jeden z najznámejších nakonovských kniežat bol Gottschalk, známy svojím striedavým príklonom k pohanstvu a ku kresťanstvu, bol v roku 1066 zavraždený pohanskými rebelmi na hrade Lenzen. 

Centrom Vagriov bol zase známy Starigrad (Oldenburg). Hoci viackrát vypálený, fungoval až do 12. stor. a bol vtedy vnútornou zástavbou porovnateľný so súvekými karolínskymi hradmi. Starigard stratil svoj politický význam v roku 1149, ked ho dobyli a spustošili Dáni a začala sa jeho masívna saská kolonizácia. Začiatkom 13. stor. boli ruiny slovanského hradu prestavané na nové sídlo grófov von Holstein a jeho podhradie získalo mestské práva. 

Alt Lübeck (Liubice), tiež významný obodritský hrad, sa stal v polovici 11. stor. sídelným mestom posledných obodritských nakonovských kniežat. Bol prestavaný, rozšírený a z iniciatívy kniežaťa Gottschalka tu vznikol veľký stavebný komplex. Rozkvet hradu pokračoval za obodritského „kráľa“ Heinricha z Alt Lübecku, keď nadobudol mestský charakter a pozostával z hradu, z prístavu a z troch predhradí. V roku 1138 bol hrad zničený Rujanmi. Jeho názov Liubice bol presunutý na prístavné mesto, založené na neďalekom ostrove, z ktorého vznikol dnešný Lübeck. 

Na začiatku 30. rokov 12. stor., pravdepodobne v roku 1131, si Pribislav, syn obodritského kniežaťa Budivoja, a jeho pravdepodobný strýko či blízky príbuzný Niklot rozdelili vládu (principatus) nie podľa kmeňov, ale podľa ich územia. Pribislav získal krajine (provinciam) Vagriov a Polabanov a Niklot vládol v krajine Obodritov. Predmetom delenia sa teda nestali ľudia, ale ich krajiny. Niklot bol následne Helmondom okrem tradičného titulu „princeps Obotritorum či princeps Slavorum" označený v spojitosti so zemou Obodritov aj ako "Niclotus princeps terrae Obotritorum“. Dnes má nielen monumentálnu jazdeckú sochu postavenú v roku 1855 na prednej fasáde zámku Schwerin, ale jeho meno nesie aj pivo „Fürst Niklot – Premium Quality“. 

Centrálny obodritský hrad Mecklenburg, s rozlohou 1,4 ha, obohnaný veľmi masívnym drevohlinitým valom, bol zničený po spočiatku úspešných vojnách s nemeckými a dánskymi feudálnymi pánmi v rokoch 1147 – 1164. Hoci dal meno dnešnej krajine Mecklenbursko, dnes je z neho dedina Dorf Mecklenburg. Podobný osud postihol aj iné obodritské hrady, medzi nimi i Behren-Lübchin v roku 1171, nepomohli ani snahy o christianizáciu časťou vládnucej vrstvy Obodritov. 

Obr. 5. Socha Heinricha Borwina II v Güstrowe.

V druhej polovici 12. stor. aj obodritská kmeňová konfederácia nakoniec podľahla útokom saských vojvodov. Posledné obodritské knieža Pribislav sa po prehratej bitke pri Verchen v roku 1164 stal kresťanom, vazalom saského kniežaťa Heinricha Leva a získal veľkú časť svojho bývalého kniežatstva ako léno Terra Obodritorum. 

V roku 1170 sa stal ríšskym kniežaťom. Naďalej sa však cítil byť Slovanom-Obodritom podobne ako jeho najbližší nástupcovia, o čom svedčia aj písomné záznamy o menách ich verných veľmožov, ktorými sa obklopovali – Sirizlaf, Wolcowitz, Wartiz, Bizpraw, Radomir, Chubanze, Veneiko, Woiwoto, Damascho, Paliz, Gusiz, Zlauteich, Chemko, Dursico, Janeke, Stoislav, Dargatz, Jarozlav a ďalší. 

Prakticky v priebehu celého sledovaného obdobia od konca 9. do záveru 12. storočia boli obodritské kniežatá titulované okrem termínov ako dux Obotritorum či princeps Obotritorum aj ako dux Slavis, princeps Slavorum či princeps Winulorum. 

Po roku 1200 začala v Mecklenbursku intenzívna kolonizácia nemeckými osadníkmi z Westfálska, Dolného Saska, Frieslandu a Holštajnska, počas ktorej bola založená väčšina mecklenburských miest. Neskorostredoveké územno-správne členenie krajiny, organizácia tzv. gardových miestodržiteľstiev – Burgwarde – t. j. území, ktoré spravoval miestodržiteľ ako splnomocnenec kniežaťa či kráľa v centre s hradom, prinajmenšom na obodritsko-lutických teritóriách východného Holštajnska, Lauenburgu, Mecklenburska a Predného Pomoranska, bazírovala na staršom členení na staré slovanské hradské obvody (civitates, Burgbezirke) a neskoroobodritské i neskorolutické kniežatstvá a kastelánie z 11. – 12. stor. 

Hoci dynastia obodritských kniežat nedosiahla, aspoň nie celej úrovni, postavenie dedičných panovníkov s výhradným právom na vrchnú vládu, ktorým disponovali Přemyslovci či Piastovci, dokázala si svojou mocou a vplyvom niekoľkokrát znovu vydobyť svoje stratené pozície. Potomkovia Pribislava, vojvodovia a neskôr aj veľkovojvodovia z Mecklenburska, boli poprednými kniežatami a činiteľmi nemeckej ríše až do konca monarchie v roku 1918 a ich obodritský „kráľovský“ pôvod bol v kronikách dlho zdôrazňovaný. Monumentálny pamätník má mecklenburská dynastia zachovaný v hlavnom evanjelickom kostole v Bad Doberan v Mecklenbursku, kde sú umiestnené hrobky a náhrobná tabuľa mecklenburských panovníkov od Pribislava po Henryho Borwina II. Heinrich Borwin II. (1219 – 1226), knieža z Mecklenburska, pán Rostocku a zakladateľ mesta Güstrow, tu mal pri Borwinovej studni postavenú sochu už v roku 1889. Môžeme iba ľutovať, že my Slováci nemáme takmer žiadne pamätníky „svojich“ slávnych (grófov, kniežat, kráľov ale aj umelcov, vedcov, generálov ...), žijúcich a činných medzi Dunajom a Tatrami, ktorým by sme prejavovali svoju úctu a symbolickú vďaku – bez ohľadu na to, či sa cítili byť Slovákmi, Uhrami, Nemcami, či ovládali slovenský jazyk, alebo bojovali na protistrane (ako väčšina polabsko-pomoranských náčelníkov a kniežat), či dokonca ako napríklad knieža Niklot padli v boji ako protivníci. Prakticky počas celého sledovaného obdobia od konca 9. do záveru 12. storočia boli obodritské kniežatá titulovaná vedľa "dux Obotritorum" či "princeps Obotritorum" aj ako "dux Slavis", "princeps Slavorum" či "princeps Winulorum “. 

PhDr. Peter Šalkovský, DrSc., Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied.

Použitá literatúra 

Biermann, F. P.: Slawische Besiedlung zwischen Elbe, Neiße und Lubsza. Bonn 2000. 
Brather, S.: Archäologie der westlichen Slawen: Siedlung, Wirtschaft und Gesellschaft im früh- und hochmittelalterlichen Ostmitteleuropa. Berlin – New York 2009. 
Tomášek, J.: Obodritský státotvorný proces ve středoevropské dimenzi (789–1178). Praha 2013. 
Wieczorek, A./Hinz, H. M. (Hrsg.): Europas Mitte um 1000. Beiträge zur Geschichte, Kunst und Archäologie. I–II. Stuttgart 2000. 
Herrmann, J.: Od Hradčian po Vinetu. Rané kultúry západných Slovanov. Martin 1973. 



14 komentárov:

  1. p.Šalkovský

    píšete

    Po páde Durínskej ríše v roku 531, zostali na území východne od Labe a Sály iba jednotlivé skupiny germánskych Sasov či Durinkov. Následne do konca 6. stor. n. l. sa toto územie mocensky stalo pravdepodobne zemou nikoho, čo sa odrazilo aj v nezáujme súvekých včasnostredovekých autorov. A najskôr až v tomto čase sa mohli Slovania z českého Polabia začať presídľovať ďalej do uvoľneného priestoru pozdĺž Labe, Sále a Havoly až do stredného Nemecka. Vzhľadom na nedostatok nálezov zatiaľ presnejšie nevieme, kedy sa to stalo.

    Ak v roku 531 pádla Durínska ríša, tak len preto, že ju anektovali Frankovia a teda preto sa jej bývalé územie nijako nemohlo následne stať územím "nikoho", ale logicky sa stalo územím ovládaným jeho dobyvateľmi, teda už územím franským. Ak by územie na východ od Labe a Sály bolo obsadené len skupinami germánskych Sasov či Durinkov, tak buď aj toto bolo pôvodne pod ich hegemóniou a po rozpade uvedenej ríše, by sa rovnako, ako aj územie na západ od týchto riek dostalo pod franskú hegemóniu, alebo by toto územie tie jednotlivé skupiny germánskych Sasov či Durinkov ( teda ich zbytky ) dokázali udržať aj naďalej a tým by bola ich ríša, len "vytlačená" ďalej na východ a nezanikla by, ale by sa len presunula na časť ich pôvodného územia a nie, ako ho vy potom nesprávne nazývate "územím nikoho".
    Ako ale vieme nerealizovala, alebo neudiala sa ani jedna z týchto možností a preto to nemohlo pôvodne byť "územie nikoho", ale muselo to byť územie pod "treťou" ( ďalšou, inou ) hegemóniou.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Až v posledných rokoch došlo k objavom niekoľkých archeologických lokalít a nálezom svedčiacich o tom, že i po páde Durínskej ríše tu prežívali sporadické zvyšky germánskeho obyvateľstva aj v 2. polovici 6. stor. Franská ríša síce Durínsku ríšu porazila ale vojensky neobsadila a neosídlila celé jej územie, tak ako sa to stalo aj v iných prípadoch, napr. i po devastácii Avarského kaganátu. Ak by bol priestor Durínskej ríše či už pod franskou alebo inou "treťou" hegemóniou (neviem si predstaviť akou) ťažko by sa jednotlivé slovanské kmene, aj vo forme dočasných raných zväzov, proti tejto hegemónii presadili. Navyše vieme, že včasnoslovanské osídlenie tu bolo spočiatku riedke a iba postupne narastalo. Či už prirodzene demograficky alebo príchodom nových skupín obyvateľstva.

      Odstrániť
    2. Tento komentár bol odstránený autorom.

      Odstrániť
  2. Je zrejmé, že priestor Durínskej ríše, nebol od jej vzniku ( okolo roku 300 n.l. ) pred podmanením Frankami pod žiadnou inou, ako "durínskou hegemóniou", takže ríša dovtedy bola nezávislá. Jasne o tom svedčí aj ich vzbura a opätovné získanie dočasnej nezávislosti a vymanenie sa, spod franského područia v 7 stor.
    Moja reakcia, sa ale týkala Vami spomínaného "územia nikoho" na východ od riek Labe a Sály.
    Ono, aj na základe nižšie uvedených máp, sa to územie na prvý pohľad javí ako „nikoho“, no už aj z toho čo som uviedol v predchádzajúcom príspevku, vyplynulo, že nemohlo byť „nikoho“, ale bolo úplne zrejme pod inou, ako durínsko-franskou hegemóniou. Jednoducho toto územie ovládal, obýval či mal pod kontrolou niekto iný.

    Je zrejmé, že priestor Durínskej ríše, nebol od jej vzniku ( okolo roku 300 n.l. ) pred podmanením Frankami pod žiadnou inou, ako "durínskou hegemóniou", takže ríša dovtedy bola nezávislá. Jasne o tom svedčí aj ich vzbura a opätovné získanie dočasnej nezávislosti a vymanenie sa, spod franského područia v 7 stor.
    Moja reakcia, sa ale týkala Vami spomínaného "územia nikoho" na východ od riek Labe a Sály.
    Ono aj na základe nižšie uvedených máp sa to územie na prvý pohľad javí ako „nikoho“, no ako vyplynulo už aj z toho čo som uviedol v predchádzajúcom príspevku, nemohlo byť „nikoho“, ale úplne zrejme pod inou, ako durínsko-franskou hegemóniou. Jednoducho toto územie ovládal, obýval či mal pod kontrolou niekto iný.

    https://en.wikipedia.org/wiki/Thuringii#/media/File:Europe_and_the_Near_East_at_476_AD.png
    https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/9/98/Chlodwigs_Eroberungen.png

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Dobrý večer p.Šalkovský

    Opätovne, aj vo Vašom novom príspevku uvádzate :

    ... po páde Durínskej ríše po roku 531, zostali na území východne od Labe iba jednotlivé skupiny Sasov či Durinkov.

    No keď ináč nedáte tak „dobre“.

    Ako iste viete, Durínkovia, sú dnešnými historikmi považovaní za potomkov neskoro starovekého ( germánsko-irminonessko/hermionovsko/-suevského ) kmeňa Hermundurov. Pričom ich klasifikácia uvedená v zátvorke je realizovaná už starovekými historikmi Strabónom, Cassiusom Diom, Plínyom starším i Tacitom a všetci títo, úplne v zhode, ich ( vtedajšie ) teritóriá aj umiestňujú v okolí Sály a horného toku Labe, ale zároveň niektorí i severne od Limes Romanus, na rieke Ister, zhruba v limite miest Pasov – Rezno na severo-východ.

    Toto územie mali získať a zároveň im bolo „odobrené“ aj Rímanmi za zvláštnych okolností, ktoré Cassius Dio opisuje tak, že Hermunduri v roku 1, n.l., po tom čo boli nútení opustiť svoju vlastnú zem sa túlali pri hľadaní novej a tak im Ríman Domitius pridelil časť markomanského územia.

    Okrem toho sú zaznamenané viaceré vojenské vystúpenia Hermandurov.
    Napr. v tzv. soľnej bitke s Chattmi, v Teutoburgskom lese vedenej Arminiusom i v gálskej vedenej Ariovistusom, v ktorých išlo o konkrétne územné zisky i vo vojenských ťaženiach voči Markomanom a Quadom, vedených Vibíliusom, v ktorých išlo o mocenský boj a vplyv nad inými územiami.
    Už len z týchto záznamov je zrejmá militantná mentalita týchto ľudí, keď je jasné, že všetky ich okolité územia boli obsadené, no oni napriek tomu mali tendenciu a boli v stave ich dobýjať. Čo si myslíte, že by urobili napr. ak by ktorýkoľvek s nimi susediaci kmeň opustil svoje územie a migroval kamsi inam, čím by v ich susedstve vzniklo „územie nikoho“ ?

    Myslím si, že konkrétne na túto otázku, nie je nutná Vaša odpoveď.

    Ale, Vy chcete neustále tvrdiť, že ich priami potomkovia Durínci, osídlení takmer presne na tom istom území, nechali takéto „územia nikoho“, už od cca 3.storočia bez povšimnutia, až do roku 531 ( teda cca 300 rokov, pretože ich susedia Semnoni odišli zo svojho územia v 3.stor., čím vzniklo „územie nikoho“ ), teda až dovtedy lež ich anektovali Frankovia a oni prijali cudziu zvrchovanosť, nad svojim vlastným územím len preto, že sa im ani potom po prehranej vojne nechcelo prebrodiť Sálu, či Labe ?

    No neviem ?!!!

    Ale to ani zďaleka nie je všetko, lebo Vy asi neviete, rovnako ako sálsky Frankovia na čele s Mérovingiens, že asi o 1000 rokov, vznikla po objavení Ameriky presne na takomto istom „území nikoho“, kolonizácia „panenských území„ a eldorádo divokého západu. No keďže oni ( sálsky Frankovia ), netušili nielen to, čo sa odohrá zhruba o 1000 rokov na americkom kontinente, ale ešte aj to, že za Labe a Sálou na východ, sa nachádza „územie nikoho“, tak si v roku 531 v dobyvačnej vojne podmaňovali rovnako militantných potomkov Hermundurov, ako boli oni sami a čakali do 7.stor, lež sa ich vazali nevzbúria a susedné „územie nikoho“, nekolonizujú iní.

    Vysvetlíte mi to prosím nejako ?

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ako je nesporné z historických prameňov bola v roku 531 ríša Durinkov kruto porazená a rozdelená medzi víťazov. Oblasť severne od Harzu pravdepodobne bola závislá od Sasov, na juh pravdepodobne od Frankov. Oblasti na východ od Labe a Saaly (plné lesov, riek, jazier, podmokrených území) z rôznych dôvodov nemohli alebo nemali dostatočnú motiváciu Frankovia mocensky ovládnuť (viac ich asi priťahovali iné bohatšie územia a to na juhu a juhovýchode) a preto sa tu vytvorili podmienky aby ich mohli začať osídľovať Slovania.
    Ja vôbec nepíšem o Hermanduroch, ani o vývoji pred rokom 531. Nechápem preto vašu vetu „Ale, Vy chcete neustále tvrdiť, že ich priami potomkovia Durínci, osídlení takmer presne na tom istom území, nechali takéto „územia nikoho“, už od cca 3.storočia bez povšimnutia, až do roku 531 (teda cca 300 rokov, pretože ich susedia Semnoni odišli zo svojho územia v 3.stor., čím vzniklo „územie nikoho“ .
    Na záver iba zopakujem: Ak by tieto územia (východne od Labe a Sály) boli koncom 6. a v 7. stor. pod hegemóniou „niekoho iného“ neboli by sa jednotlivé slovanské kmene alebo dokonca len ich fragmenty dokázali proti tejto hegemónii presadiť a časom vytvárať i kmeňové zväzy či kniežatstvá, ktoré až dynastia Karlovcov postupne od druhej polovice 8. storočí začala podmaňovať a jej snahy dokončili nemecké vládnuce dynastie v 10. až 12. storočí.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Tým, čo iba opakujete o území východne od Labe a Sály, sa nedá nijako vysvetliť samotný fakt, že najskôr Durínkovia po dobu asi 300 rokov a neskôr aj naďalej Frankovia po roku 531, až do osídlenia tohto územia, iným etnikom, teda ďalších asi 100 rokov, ponechali toto územie bez povšimnutia. Bohužial to nedáva žiadnu logiku popri skutočnostiach a okolnostiach, ktoré sú z histórie doložené a z ktorých niektoré som sa snažil popísať.
    Celá história okolo "sťahovania národov" (genses), ktoré sú dnes považované za tzv.germánske, je zle vykladaná.

    Podstata spočíva v tom, že tie "germánske genses", neboli kmeňmi, ale len rodmi, či loveckými tlupami a ovládali usadlé obyvateľstvo na príslušnom území, kam migrovali. A tak vlastne, rôznorodé skupiny pochádzajúce zo Škandinávie a možno ešte zo severu Jutského polostrova, vo väčšine prípadov, len „zhegemonizovali“ územia a pôvodné autochtónne obyvateľstvo žijúce na ňom, inej etnicity, ako boli oni sami. Neboli však schopní tieto územia zasídliť, svojím "gens", stávali sa spravidla len vládnucou elitou a na základe tejto privilégie, vlastne asimilovali do určitej miery, prostredie okolo seba a celé toto „prostredie“ bolo potom neskôr, označované kronikármi len menom vládnuceho rodu.
    Teda samotné socioskupiny pod menami ako napr. Sasi, Hermunduri, Semnoni, Quádi, Markomani atď., atď..., pôvodne netvorili jednotlivé, samostatné kmene, ale boli to len rody s príslušným menom. Skutočnými pôvodnými kmeňmi boli socioskupiny ( pomenované už aj starovekými kronikármi ) niečo ako napr. Suevi. Termíny ako Ingvaeones, Istvaeones či Irminones, už boli inými ako „genetickými“ kmeňovými zoskupeniami, ktorých identifikačná podstata spočívala v iných spoločných znakoch, ako sú napr. relígia, či prípadne iné materiálno-kuľtúrno-spoločenské zvyklosti. Toto všetko potvrdzujú aj deje tzv." sťahovania národov ".
    Napr., aj čo sa nami diskutovaného územia týka ( východne od Labe a Sály ), ovládaného predovšetkým rodom Sasov a Semnonov, ale aj inými, pričom Semnoni boli z kmeňa Suevov ( geneticky príbuzných rodov ) a Sasi patrili do iného zoskupenia na báze relígie, nazývaného Irminones. To Vami predpokladané územie, teda tak, ako ho uvažujete „územie nikoho “, vzniklo predovšetkým odchodom rodu Semnonov z tohto teritória, niekedy v 3.stor. Čiže jednotlivé vládnuce rody Semnoni, Quádi, Markomani, tvoriace kmeň Suevov migrovali zo svojich dovtedajších teritórií napr. do Švábska a Hispánie a tam sa už spomínajú len pod kmeňovým menom Suevi, teda nie pod svojimi rodovými menami. Nimi opustené teritória zostali síce bez vládnucich elít a ich najbližšieho okolia, predovšetkým bojovníkov, ale ostatné väčšinové obyvateľstvo zotrvalo na daných teritóriách samozrejme naďalej, len už následne odchodom elít „zbavené a oprostené“ dovtedajšej hegemónie.
    No a potom nastal, na takýchto teritóriách, teda aj na Vami predpokladanom „ území nikoho “, proces, prinavrátenia sa k pôvodným, prípadne tvorbe nových spoločenských pomerov a teda aj momentálne absentujúcich elít, ale už prirodzeným spôsobom z „vlastných radov“, t.j. nie pod nátlakom cudzích elít vnútene, násilím, čím sa vlastne začala písať nová etnogenéza, etnika ktorému dnes hovoríme Slovania a ktoré predovšetkým tzv.„germánski“, kronikári, latinsky píšúci, prezývali exonymom Wends a to po etniku, ktoré obývalo tieto teritóriá, alebo ich časť, ešte pred inváziou tzv.“Germánov“ zo Skandzi, pred naším letopočtom.

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Dobrý večer p.Šalkovský

    Je škoda že nereagujete.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. On by možno aj reagoval, ale to by ste museli najskôr vystupovať pod svojim menom a nie ako nejaký podpis. To má strácať čas s anonymnými diskutérmi?

      Odstrániť
  7. Dobrý večer p.Orgoň
    Neviem, že či diskusia tak ako sme ju rozvinuli za týmto článkom k histórii Slovanov v Nemecku, je pre p.Šalkovského stratou času, to by vedel povedať len on sám a rovnako neviem, ako Ste na to prišiel Vy.
    Ale inak, ak by čírou náhodou, skutočným dôvodom ukončenia jeho ďalších reakcií, mala byť len moja anonymita, tak som už z nej pre istotu vystúpil a to zaslaním svojho mena na jeho email nrausalk@savba.sk.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Dobrý deň,
    nechcem sa nikoho dotknúť, každý má právo vysloviť svoj názor ale myslím, že diskutovať o výkladoch dejín a hľadaní pôvodu Slovanov v germánskych či keltských kmeňoch doby laténskej, rímskej a v období sťahovania národov, o ktoré sa pred 200-300 rokmi pokúšali niektorí romantickí "historici a jazykovedci" a dnes ich ojedinele "objavujú" iní, zväčša amatérski "bádatelia" ako tzv. "utajené", "zakázané" či "alternatívne" dejiny, nemá zmysel a je skutočne stratou času. Boli dávno, už v časoch L. Niederleho, na prelome 19. a 20. storočia, vyvrátené, tak jazykovedou ako aj históriou a archeológiou. Súčasné bádanie im preto nevenuje takmer žiadnu pozornosť (keď, tak čiastočne na území dnešného Poľska,širšie iba ako možné vplyvy, dedičstvo - najmä v oblasti topo a hydronýmie - zvyškového obyvateľstva, ktoré tu zostalo a prežívalo po postupnom odchode jednotlivých kmeňov na územia Rímskej ríše) iba ich dôrazne odmieta, resp sa od nich dištancuje. Na etnogenéze a expanzii Slovanov,teda ani vzniku polabsko-pomoranských slovanských kmeňov, rozhodne, zďaleka nielen podľa môjho názoru, nemalo podstatnejší vplyv. Howgh :-)
    Peter Šalkovský

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Dobrý večer p.Šalkovský

    Už minule Ste sa odmlčal na dlhšiu dobu a preto som Vám aj 17 decembra m.r. napísal, že : "Je škoda že nereagujete".

    Dnes Ste sa rozhodol zareagovať, len bohužiaľ takým spôsobom, ktorý absolútne ignoruje to, čo bolo v predchádzajúcej besede uvedené, čiže nielen že to nedokážete vyvrátiť, ale ani len vysvetliť a namiesto toho to bez rozmyslu popierate a zároveň naproti tomu striktne a dogmaticky obhajujete niečo, čo nazývate a považujete za "oficiálny" výklad dejín a to až tak, že Váš príspevok ukončujete definitívom, ktorého až sugestívnym vyjadrením je slovo "Howgh".

    Pritom, odhliadnuc teda od toho, čo už bolo uvedené v predchádzajúcej diskusii a k čomu všetkému by sa ešte dalo pokračujúcou diskusiou dospieť, nedokážem pochopiť, ako môžete ignorovať samotný holý fakt, ktorý je de facto v súčastnosti nevyvrátiteľný a ktorý je potvrdený moderným výskumom v oblasti ľudskej DNA a ktorý úplne jednoznačne dokazuje ( síce zjednodušene, ale zároveň citáciou slov jedného z uznávaných kapacít v danej oblasti ) že, v celej našej histórii migrovali predovšetkým materiálne kuľtúry, nie však väčšie či rozhodujúce komunity ľudí.

    A to už nie je škoda len ukončenia našej diskusie, ale rovno poviem, je to na škodu reálnej objektivity histórie, ktorú Vy v negácii označujete za "neutajenú", "nezakázanú" či "nealternatívnu" a ja za oficiálnu.

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Ak dovolíte,môj záverečný komentár:
    Aj keď moderné výskumy v oblasti genetiky ľudských populácii nie sú úplne jednotné (rozpory vo výsledkoch analýz mitochondriálnej DNA a Y chromozómu DNA), pokiaľ sa týka Y chromozómu DNA (to je tzv. otcovský, samčí chromozóm) priniesli jednoznačne nové dôkazy (mohokrát publikované a dostupné aj na internete) potvrdzujúce už jazykovedou a históriou zistené skutočnosti. Jednak to že najväčšie príbuzné skupiny ľudí v Európe tvoria Slovania (Y-chromozóm R1a) a Germáni (Y-chromozóm R1b), jednak rozdelenie Slovanov na západných, východných a južných (rôzne podskupiny Y-chromozómu R1a) i to, že genetické skupiny Slovanov sa na niektorých miestach Európy (pravdepodobne vďaka zložitým rozsídlovacím procesom a následným interakciám) vzájomne čiastočne prelínajú.
    Záverom myslím, že vedecké poznanie sa neposúva iba diskusiou na rôznych podujatiach, internete či v recenziách ale predovšetkým vlastným výskumom a jeho publikovaním. A k tomu vyzývam i nášho diskutéra, skúmajte, tvorte a hlavne publikujte.

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Dobrý deň p.Šalkovský

    Ďakujem za Vašu výzvu na mňa, aby som skúmal, tvoril a hlavne publikoval. No bohužiaľ, aby som takúto výzvu prijal a následne aj úspešne zrealizoval, tak na takéto niečo sú podľa mňa, nutné isté nazvem to predpoklady, či danosti, ktoré ja nemám a ktoré, ak by som ich chcel nadobudnúť, tak by som musel minimálne zmeniť, svoje povolanie, či profesionálne zameranie.
    Toto je iste zrejmé aj Vám, lebo inak sa nedá takáto "výzva" realizovať tak, aby výstup z nej, bol na príslušnej aj Vami akceptovateľnej úrovni. A preto ja takúto "výzvu", považujem za akúsi Vami prenechanú iniciatívu, ktorá je bohužiaľ už vopred odsúdená na neúspech a teda do istej miery neúprimná.
    Takže jediné na čo reálne "mám", je diskusia aj pri takejto príležitosti, ktorá je ale bohužiaľ pre Vás, ako Ste už uviedol stratou času.
    No nič, aj tak ďakujem za Vaše stanoviská.

    OdpovedaťOdstrániť