Hana Chorvátová: Lunice a ich význam

Po úvodnom článku od historičky a archeologičky Hany Chorvátovej o príveskoch a amuletoch všeobecne  dnes pokračujeme s nemenej zaujímavým pojednaním o luniciach vo včasnom stredoveku a ich interpretácii.

Lunicové prívesky priťahujú pozornosť tým, že sa na včasnostredovekých pohrebiskách v Karpatskej kotline nachádzajú len vo veľmi nízkom počte. Na pohrebiskách, kde počet hrobov dosahoval značné množstvo hrobov sa našli zvyčajne len v jednom, prípadne v piatich hroboch.1 Z obdobia 9. – 11. storočia, napr. zo Starého Města, kde sa našlo 1492 hrobov, bola len trom jedincom uložená do hrobu lunica.2 V piatich hroboch bola lunica nájdená na pohrebisku v Dolných Věstoniciach, kde je známa viac ako tisícka hrobov.3 Výnimkou je pohrebisko Majs (cca 1200 hrobov), kde sa lunica objavila v 18 hroboch.4 Z obdobia avarského kaganátu je zistený výskyt hrobov, z ktorých pochádza viac exemplárov luníc. V üllo bolo v jednom hrobe deväť kusov,5 po troch kusoch sa našlo v hroboch na pohrebiskách v Holiaroch,6 v Nových Zámkoch7 a Želovciach.8 V 9. až 11. storočí sa objavuje len jedna lunica v hrobe. Výnimkou je opäť pohrebisko Majs (hroby č. 53, 681, 806, 1031 a 1126), kde sa vyskytli v hroboch aj dve lunice.9 Vyšší počet nebol zatiaľ zaznamenaný. 

Staré Město

Zo všetkých doteraz známych nálezov lunicových príveskov v Karpatskej kotline je len v 120 prípadoch isté, že lunice pochádzajú z hrobového celku (z rozboru boli vylúčené nálezy luníc z obdobia sťahovania národov). Z tohto súboru v 38 (31, 6 %) v prípadoch nie je určený vek jedincov. Zo zvyšného počtu 82 pochovaných bolo 57 (69,5 %) detí a mladistvých a 25 (30,4 %) bolo dospelých žien. Z týchto údajov vyplýva, že detské hroby výrazne prevyšujú nad hrobmi dospelých žien. I pokiaľ sa našla lunica pri detskej kostre, možno tieto pozostatky dieťaťa na základe ďalšieho sprievodného materiálu prisúdiť ženskému pohlaviu (výnimkou sú dva hroby z pohrebiska v Starom Měste (47/51 a 132/51), v ktorých boli pochovaní chlapci.10 Rozbor šperku (náušníc, náhrdelníkov s príveskami) v závislosti na veku a pohlaví mŕtveho uskutočnený na veľkomoravských pohrebiskách ukázal, že šperk sa viaže najmä na hroby malých (infans I) a mladých dievčat.11 I v neskoršom období (11. – 12. storočí) sa šperk objavuje predovšetkým v detských dievčenských hroboch.12 Na základe týchto skutočností sa možno domnievať, že vkladanie lunice do hrobov, najmä detí, malo určitý význam, ktorý však ostáva pre nás skrytý. Možno sa pokúsiť len o nepatrné poodhalenie symbolu lunice. 

Lunica z Ducového

Tvar a názov prívesku nás nenecháva na pochybách, že podoba prívesku bola odvodená od mesačného kosáka a môžeme s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať, že prívesok má spojitosť s Mesiacom, ako predpokladajú mnohí autori.13

Lunica so Sv. Jura - Neštichu

M. Eliade, zaoberajúci sa dejinami náboženstiev a náboženskými predstavami rôznych historických civilizácií, sa snažil priblížiť a objasniť súčasným ľuďom rôzne predstavy a javy, ktoré ľudia dávnych civilizácií spojovali s Mesiacom. Podľa jeho názoru vďaka lunárneho symblizmu bolo možné uviesť do súvislostí a vzájomnej spriaznenosti rôznorodé fakty ako: narodenie, smrť, zmŕtvychvstanie; vodu, rastlinu, ženu, plodnosť, nesmrteľnosť, kozmické temnoty, prenatálny život a zasvätená existencia, po ktorej nasleduje znovuzrodenie lunárneho typu; tkanie, symbol ´nite Života´, osud, časovosť, smrť atď.“ 14 Vďaka mesiacu, jeho mesačným fázam, t. j. „narodeniu“, „smrti“ a „zmŕtvychvstaniu“, si človek uvedomil, že Smrť je nerozlučne spojená so Životom, a predovšetkým, že Smrť nie je zánikom ale dočasnou zmenou po ktorej nasleduje nové zrodenie.15 Smrť a plodnosť sú javy ovládané Mesiacom. Z etnologických pozorovaní sa vie, že väčšina národov nemyslí na smrť bez toho, aby súčasne nemyslela na plodenie a rozmnožovanie ľudského pokolenia.16 Vzťah medzi plodnosťou a Mesiacom sa niekedy zastiera roľníckymi božstvami, ktoré sa objavili rozšírením poľnohospodárstva, ako sú veľké bohyne – Matky a ďalší rôzni bohovia plodnosti (Baal, Ištar). Jedna charakteristika Mesiaca zostáva stále rovnaká, hoci sa k nej mnoho náboženstiev blíži tým, že vymýšľa nové „formy“ – a tou je: večnosť plodnosti, opakujúci sa vznik a nevyčerpateľný život.17

Niektoré živočíchy sa stávajú symbolmi alebo dokonca „zobrazujú“ Mesiac, pretože ich tvar alebo chovanie pripomína jeho vlastnosti. Najviac vlastností podobných Mesiacu je možné vidieť u hada. Pretože had sa objavuje a mizne, je považovaný „za manžela všetkých žien“, vyzlieka svoju kožu, v čom možno vidieť periodické znovuzrodenie – nesmrteľnosť. Symbolika hada je trochu zavádzajúca, ale všetko smeruje k ústrednej myšlienke symbolu Mesiaca, ktorý dokáže neustále zanikať a vznikať, a má silu, ktorá dokáže zaistiť i plodnosť, predvídavosť (proroctvá) a dokonca i nesmrteľnosť. Z európskeho priestoru sú známe povery, z ktorých tiež vyplýva vzťah medzi ženou a Mesiacom – hadom, v spojitosti so silou Mesiaca udeľovať výnimočné schopnosti. V jednej bretónskej legende sa zachovalo, že čarodejniciam sa vlasy zmenili na hady. Existuje niekoľko etnologických dôkazov, že čarodejníctvo udeľuje Mesiac, buď priamo alebo prostredníctvom hadov. Hady ako „lunárne“ zvieratá – t. j. večné – žijúce pod zemou, stelesňujú i duše mŕtvych, poznajú všetky tajomstvá, môžu predpovedať budúcnosť a sú zdrojom múdrosti. Teda, keď ktokoľvek zje hada, bude rozumieť reči zvierat. Toto nemôže byť považované za symbol, ktorý má metafyzický význam - vstup do transcendentálneho sveta. Táto domnienka bola prijímaná i antickými učencami.18

Rímske busty detí s lunicovými príveskami a rímska odlievacia forma.

Z lunárnej symboliky sa do popredia najviac dostáva spojitosť Mesiaca a plodnosti, ale tiež i spojitosť Mesiaca, ženy – matky s panenstvom, čo (na prvý pohľad) pôsobí rozporne. Príklady tohto spojenia môžeme nájsť v gréckej i rímskej mytológii, ale i v iných častiach sveta veľmi vzdialených od oblastí Stredozemného mora, akou je indonézske súostrovie alebo územie mexických Indiánov. Dokonca spojenie panny – matky – Mesiaca určitým spôsobom prevzalo i kresťanstvo. 

Plodnosť. V Starom Zákone je zaznamenané, že Hospodin prostredníctvom proroka Izaiáša zakazuje nosiť ženám „nákrčné mesiačiky“, ktoré považovali ženy za amulet plodnosti (Izaiáš, 13; 8). Z prostredia mexických indiánov je známe spojenie Mesiaca a ženy čakajúcej dieťa. Muži svojím tehotným ženám pomáhajú tým, že po celú dobu ich tehotenstva sa modlia k Mesiacu.19 Lunicové prívesky z európskeho priestoru bývajú preto často interpretované ako symbol plodnosti.20

Lunica, ktorá bola predávaná v roku 2013 na ukrajinskej internetovej aukcii

Mesiac – matka – panna. V počiatkoch gréckej mytológie spojitosť – Mesiaca, matky a panny – predstavovali tri bohyne, ktoré boli medzi sebou veľmi úzko späté: Mesiac – Hékaté, matka – Démetér, panna – Persefóna. V pozadí týchto bohýň sa objavuje počiatočná myšlienka spojitosti medzi tromi aspektmi sveta – pannou, matkou a Mesiacom.21 V bohyni Artemis sa už spája Mesiac – matka – panna do jednej bytosti. Táto bohyňa je predovšetkým lovkyňou a ochrankyňou divej zveri a pannou. Možno však u nej nájsť i mnoho prvkov bohyne matky. V Arkádii, v jej najstaršom kultovom mieste, ju spájali s Démetrou a s jej dcérou Persefónou. V niektorých oblastiach ju uctievali ako bohyňu pôrodu. Predpokladá sa, že má orientálny pôvod.22 V neskoršom období bol kult Artemidy stotožnený s kultom bohyne Mesiaca Selény a Artemis bola uctievaná i ako bohyňa Mesiaca.23 Podobný vývoj je zaznamenaný i v rímskej mytológii, kde sa nachádza spojenie panny, matky a Mesiaca. Bohyne Diana a Juno boli predovšetkým ochrankyňami žien pri pôrodoch. Neskôr sa s nimi stotožnila bohyňa Mesiaca Luna.24 Z indonézskeho súostrovia pochádza príbeh mesačnej panny Rabie, v ktorom sa opäť objavuje spojenie medzi pannou a Mesiacom.25

Ipeľský Sokolec

Spojenie mesiaca, matky a panny našlo pravdepodobne odozvu i v kresťanstve. Kresťanskí umelci zobrazovali Pannu Máriu veľmi často stojacu alebo sediacu na polmesiaci. Inšpiráciu našli iste v Zjavení sv. Jána, v ktorom sa hovorí o žene odetej slnkom majúcou pod nohami Mesiac, ktorá sa pripravuje k pôrodu.26 Týmto je snáď potvrdená myšlienka M. Eliadeho, že kresťanstvo so sebou isto prinieslo hlboké a radikálne modifikácie v náboženskom hodnotení Kozmu a Života, ale úplne ich neodvrhlo.27

Spojenie Mesiaca a panny v antickej mytológii a skutočnosť, že lunicové prívesky sa na pohrebisku v Černigove objavili v hroboch mladých dievčat, inšpirovalo ruského archeológa B. A. Rybakova k interpretácii lunice, ako symbolu ktorý označoval dospievajúce dievčatá, alebo ktorý v úbore nevesty mal znamenať, že nevesta ešte neprerušila styky so skupinou slobodných dievčat.28 Interpretáciu lunice ako symbol pre dospievajúce devy a nevesty nemožno prijať. Predpokladalo by to vyšší počet týchto príveskov na jednotlivých pohrebiskách. Preto sa možno domnievať, že prívesky boli spájané s iným symbolom.

Lunicové prívesky boli obľúbené a rozšírené i v dobe rímskej. Svedčí o tom nielen ich výskyt v hroboch detí, ale aj ich zobrazenia na bustách detí i žien. V tomto období boli považované za amulety, ktorým sa pripisovala sila podporujúca a chrániaca rast alebo sila, ktorá mala nositeľovi chrániť zdravie.29 Prípadne sa v luniciach videl ochranný amulet chrániaci pred nepriaznivými a zlými silami.30 Tento význam lunice ako ochraňujúceho amuletu z neskorej doby rímskej, bol možno zachovaný i pre lunice z neskoršieho obdobia. Pravdepodobne to súvisí opäť s jednou z charakteristík Mesiaca a tou je nevyčerpateľnosť života. 

Súvislosť lunice s Mesiacom dovoľuje uvažovať ešte o jednom jej význame. Ako už bolo uvedené, Mesiacu sa pripisuje i schopnosť udeľovať výnimočné schopnosti a zaisťovať vedomosti. Mesačné bohyne Seléna a Hékaté sú pokladané zároveň i za bohyne čarov a mágie.31 Z európskeho priestoru sú známe ženy – vedmy – čarodejky spojené s Mesiacom. Mesačné bohyne, ako už bolo uvedené, sú tiež zároveň ochrankyňami žien pri pôrode. Pod vplyvom Mesiaca stojí teda i pôrod. M. Eliade uvádza, že ženské spoločenstvá (Weiberbünde) súvisia vždy s mystériom narodenia a plodnosti. Mystérium pôrodu, t. j. ženy objavujúcej, že je tvorivá na úrovni života, predstavuje náboženskú skúsenosť ktorá je neprevoditeľná do jazyka skúsenosti mužskej. Preto je pochopiteľné, že sa pôrod stal podnetom tajných ženských rituálov, ktoré sa mnohokrát rozvíjali v skutočné mystériá. Stopy takýchto mystérií sa dochovali dokonca i v Európe.32

Ženy – vedmy – čarodejky sú v slovanskom svete známe. L. Niederle uvádza, že s týmito čarodejkami bol zviazaný celý ľudský život. Všetko záviselo od nich – šťastný pôrod, zdravie alebo choroba, šťastie alebo nešťastie, dlhý život alebo smrť.33 Tieto uvedené skutočnosti a ojedinelosť výskytu lunicových príveskov dovoľujú uvažovať o ďalšom význame lunice – a to, že lunice označovali ženy – vedmy – čarodejky zasvätené do mystéria pôrodu. Ako však vysvetliť, že prívesky poznáme predovšetkým z hrobov malých dievčat?

U Slovanov sa všeobecne predpokladá viera v posmrtný život.34 Z niektorých náboženstiev poznáme predurčenia už malých detí k neskoršiemu zasväteniu (napr. lamaistické náboženstvo) alebo i svetskej funkcii (napr. ostrohy v hroboch malých chlapcov). Možno aj tieto malé dievčatá boli predurčené pre neskoršie zasvätenie do ženských tajov a lunica mala o tom oboznámiť ľudí na onom svete. Medzi bádateľmi zaoberajúcimi sa interpretáciou lunice v slovanskom kultúrnom prostredí sa vyskytol i názor, že ide o doklad mesačného kultu, v ktorom sa Mesiac uctieval ako mladší brat Slnka, prípadne ako ženích Slnka, výnimočne ženská bytosť.35

O všetkých uvedených významoch lunice – zabezpečenie plodnosti a rastu, ochrana pred zlými silami, označenie mladých dievčat – panien, symbol pre vedmy – čarodejky – sa môžeme len domnievať, uvažovať. Niektoré významy sú viac, iné menej pravdepodobné. S veľkou pravdepodobnosťou však možno lunicu spájať so ženou ako takou. Dôkaz nám o tom poskytuje jedna odlievacia forma z doby rímskej, na ktorej vedľa formy pre prívesok v podobe falusu – symbola muža je umiestnená forma pre lunicu.36

Článok pôvodne vyšiel v časopise Praehistorica.  (K významu lunicových príveskov z včasnostredovekých pohrebísk strednej Európy. In: Praehistorica XXIII. Praha 1998, 135-140. )

1 zo Starého Města, kde sa našlo 1479 hrobov, bola len trom jedincom uložená do hrobu lunica. V piatich hroboch bola lunica nájdená na pohrebisku v Dolných Věstoniciach, kde je známa viac ako tisícka hrobov. Výnimkou je pohrebisko Majs (cca 1200 hrobov), kde sa lunica objavila v 18 hroboch 

2 Hrubý 1955, 388, 498, 519, 520. 

3 Poulík 1948 – 1950, 158, 159, 165, 168. 

4 Kiss 1983, 77-155. 

5 Horváth 1935, 32. 

6 Točík 1968, 104. 

7 Čilinská 1973, 162. 

8 Čilinská 1966, 48. 

9 Kiss 1983, 77 – 155. 

10 V hrobe 47/51 sa objavila britva a kresadlo, ktoré sa viažu na mužské hroby (Hrubý 1955a, 498). Kostra v hrobe 132/51 bola antropologický určená ako mužského pohlavia.

11 Stloukal 1964, 108; Vignatiová 1977-78, 149. 

12 Klápště 1994, 172. 

13 Královánszky 1959, 81; Váňa 1988, 348. 

14 Eliade 1994, 109. 

15 Eliade 1994, 109. 

16 Kerényi/Jung 1995, 131 

17 Eliade 1994, 87, 88. 

18 Eliade 1958, 163-169. 

19 Šolc 1983, 146. 

20 Královánszky 1959, 81; Schulze-Dörrlamm 1986, 353; Měřínský 1988, 134. 

21 Kerényi/ Jung 1995, 110 – 129. 

22 Eliade 1995, 238, 239. 

23 Schwenn 1921, 1138, 1142. 

24 Frazer 1994, 14, 150. 

25 Kerényi – Jung 1995, 132. 

26 Frazer 1994, 14, 150. 

27 Eliade 1994, 110, 111. 

28 Rybakov 1949, 20, žiaľ v práci nie je uvedený súpis hrobov a ich výbavy. 

29 Siebourg 1898, 128, 129; Klumbach 1939, 117. 

30 Schwenn 1921, 1140; Klumbach 1939, 116; Stenberger 1958, 164. 

31 Schwenn 1921, 1139. 

32 Eliade 1994, 135, 136. 

33 Niederle 1924, 217. 

34 Niederle 1911, 239, 243. 

35 Darkevič 1960, 61, 62; Váňa 1990, 187. 

36 Fremersdorf 1929, 138.

H.Chorvátová: K významu príveskov – amuletov z včasnostredovekých pohrebísk.

Prinášame našim čitateľom článok od historičky archeologičky Hany Chorvátovej, ktorý sa zaoberá významom príveskov v období včasného stredoveku. Článok pôvodne vyšiel v časopise Hieron III v roku  1998 (s. 106-112) a na našej stránke ho zverejňujeme so súhlasom autorky.  

Archeológia tým, že sa snaží o poznanie pravekej a včasnostredovekej spoločnosti, sa zaraďuje spolu s históriou k spoločenským vedám. Bádanie o spoločnosti prinieslo poznanie, že spoločnosť je vždy spoluvytváraná ľudským vedomím. Nie je len súhrnom jedincov, ale aj ich prepojením. Sociálna previazanosť môže byť jednak nevedomá, jednak sa môže odohrávať práve vo vedomej rovine „subjektívne zamýšľaných zmyslov správania“, v oblasti ideí a postojov. Z tejto charakteristiky spoločnosti vyplývajú pre historika nasledujúce úskalia. Prvé je v tom, že spoločnosť nie je úplne zjavná v tom zmysle, že ľudia si v prevažnej väčšine sociálneho správania navzájom nevyjadrujú subjektívne mienené a prežívané významy, hodnoty, ktoré so svojím správaním spájajú. Toto platí pre spoločnosť súčasnú - prítomnú. Ešte viac zahalená ostáva spoločnosť „minulá“. Historici, ktorí sú odkázaní na písomné pramene, sa jednoducho musia zmieriť s tým, že prevažná väčšina subjektívne zamýšľaných zmyslov (dôvodov, motívov) jednotlivého sociálneho správania zostala nezapísaná. Pojem, idea, postoj, pocit atď., to všetko je - a to je ďalšie úskalie - obsahom ducha. Obsah ducha však nemožno v pravom zmysle slova poznať (tým spôsobom, akým „poznávajú“ napr. niektoré prírodné vedy), môžeme sa pokúsiť mu len „porozumieť“. Súvisí s tým aj to, že kultúra a spoločnosť nie sú uchopiteľné ako nejaký ustálený predmet. Zložité prepájanie „vonkajšieho“ prejavu a „vnútorného“ obsahu ducha spôsobuje, že v spoločenských vedách nie je možné „poznať“ súvislosti a príčinné spojitosti (previazanosti) ako napr. prírodných zákonoch, ale môžeme dosiahnuť tu viac, tu menej adekvátne porozumenie spojitostiam dvoch či viacerých javov (Horský - Seligová 1996, 9, 10, 11). Pre historikov stredoveku z toho vyplýva, že pri skúmaní vnútorného obsahu stredovekej ľudovej kultúry - „obrazu sveta“ stredovekého človeka, spôsobu jeho vnímania sveta, charakteru jeho uvažovania, kolektívnej psychologickej orientácie – nebudú predmetom skúmania zreteľné sformulované idey, ale nezjavné modely vedomia a jednania (Gurevič 1996, 13,14).

Množstvo poznatkov z nových archeologických výskumov s kvalitnou dokumentáciou poskytli nové interpretačné možnosti záveskov – amuletov. Doterajšie analýzy výskytu príveskov - amuletov (mušle, rolničky, kapsle, lunice a iné) ukazujú, že sa výrazným počtom viažu na detské a ženské hroby. Tento jav môžeme sledovať na pohrebiskách franských (Vida 1995, 265; Vallet 1997, 715; Krumphanzlová 1992, 160) i veľkomoravských (Stloukal 1964, 110), aj na pohrebiskách z neskoršieho obdobia (Rejholcová 1976, 215; Klápště 1994, 172). V súvislosti s detskými hrobmi je dôležité uviesť aj to, že len v nich sa objavujú „výnimočné nálezy“ - zvláštne tvary príveskov, sklenené nádoby, fľaše a pod. (Stloukal 1964, 109; Vallet 1997, 715). Toto sú fakty, ktoré nám bezprostredne predkladá archeológia. Pri vysvetľovaní tohto fenoménu nám budú pomáhať nielen včasnostredoveké písomné pramene, ale i poznatky kultúrnych historikov a sociológov o postavení detí a žien v včasnostredovekej a stredovekej spoločnosti. 

I. Amulety v písomných prameňoch.

Dôležité informácie o amuletoch nachádzame v rôznych včasnostredovekých cirkevných písomných pamiatkach, najmä stredovekých penitenciáloch. Zmienky o amuletoch v nich patria k najpočetnejším a nevytrácajú sa ani z mladších prameňov. Rozsiahle poznatky o amuletoch z rôznych penitenciálov zozbieral už Čeněk Zíbrt vo svojej práci Seznam pověr a zvyklostí pohanských z VIII. věku (Praha 1995, 2. vydanie), z ktorej čerpáme nasledovné údaje. 

Z knihy Veľká Morava od B. Chropovského

V cirkevných prameňoch sú amulety označované ako phylacteria a tiež i ligaturae. Z týchto prameňov sa dozvedáme pre archeológov dôležité údaje, napr. to, že amulety bývali zhotovované z rôznych materiálov: z dreva, kameňa, rastlín, kostí, kovu, prípadne nimi boli len rozličné stužky (ligaturae). Penitenciály nás informujú aj o spôsobe ich nosenia. Ľudia nosievali amulety zavesené na krku, zašívali si ich do šiat alebo si ich omotávali okolo rôznych častí tela. Zvykli ich tiež zavesovať na stromy, na kríže pri križovatkách a uväzovali ich aj na krk zvieratám. Kňazi nám v penitenciáloch zaznamenali i dôvody nosenia amuletov. Dozvedáme sa, že mali najmä ochrannú funkciu, pred chorobami (napr. zimnici), pre lepšie hojenie rán, pred nešťastím i pohromami a tiež proti kúzlam (Zíbrt 1995, 45 - 47). 

II. Dieťa v stredovekej spoločnosti.

Naše znalosti o vzťahu dospelých k deťom v stredovekej societe sa od vyjdenia priekopníckej práce Philipa Ariésa (1962) značne prehĺbili (Nodl 1996, 7-29, tam i ďalšia literatúra). Podľa niektorých prameňov, napr. písomných (Slivka 1998, 71) či ikonografických by sme mohli nadobudnúť dojem, že stredovekej spoločnosti bol ľahostajný osud detí a nevynakladala enormné úsilie o ich prežitie. Dokonca sa násilne zbavovala nežiaducich detí, o čom svedčia mnohé záznamy v cirkevných prameňoch (Smetánka 1993, 79). Avšak z etnologických pozorovaní prírodných národov vieme, že každá komunita, pokiaľ nie je ohrozovaná negatívnymi udalosťami (vojna, neúroda, hlad), sa usiluje o svoje generačné – rodové pokračovanie. Dokladajú nám to mnohé zaznamenané rituály (i z európskeho priestoru) súvisiace s pôrodom a narodením dieťaťa, ktoré majú uľahčiť pôrod, chrániť novorodenca i matku pred uhranutím, pred nákazou, chorobami, démonmi rôzneho druhu atď. (Van Gennep 1996, 47, 50, 54). Cirkev tolerovala spočiatku množstvo rituálov vykonávaných pri krste dieťaťa v chráme. Aby nemluvňa nebolo choré, kládli ho na oltár, na hrobku alebo na hrob - celý život malo byť takto chránené pred chorobami zubov a očí. (Gurevič 1994, 20). Obrad kladenia dieťaťa na oltár pri chorobe je zmieňovaný i v dvoch vojtešských legendách (Canapariovej a Brunovej legende) v súvislosti s Vojtechovým náhlym ochorením v ranom detstve (Nový – Sláma 1987, 123, 153). Tieto obrady sú odsúdené až v penitenciáli Burcharda z Wormsu (Gurevič 1994, 20). 

Zdá sa, že aj archeológia môže čiastočne prispieť k osvetľovaniu tohto problému – postavenia detí v spoločnosti. Archeologický výskum pohrebísk poskytuje vlastne prvotné údaje smerujúce nielen k poznaniu života dávnych ľudských spoločenstiev, ale aj primárne informácie o ich predstavách o živote na „onom“ svete. Najrozšírenejšou z nich o „onom“ – druhom svete je, že sa podobá nášmu, ale býva príjemnejší a že spoločnosť je tam usporiadaná ako tu na zemi. Každý je tam, ako vo svojom pozemskom živote, opäť zaradený do klanu, vekovej triedy, povolania atď., aké mal na zemi. Je potom logické, že deti, ktoré ešte neboli úplne prijaté do spoločnosti živých (v stredoveku napr. nepokrstené deti), nemôžu byť zaradené do žiadnej kategórie spoločnosti mŕtvych; (Van Gennep 1996, 142). V zistených detských hroboch na pohrebiskách boli pochované deti, ktoré spoločnosť prijala. Zabezpečenie miesta na pohrebisku bolo v istom zmysle pokračovaním existencie na sídlisku - teda v komunite. Miesto na pohrebisku preto nepatrilo nežiaducim jedincom, či už to boli dospelí, alebo aj deti (Smetánka 1993, 79).

Vysoký počet detských hrobov s výskytom rôznych amuletov a „výnimočných nálezov“ na pohrebiskách nám môže naznačovať emocionálny vzťah včasnostredovekej spoločnosti k deťom a zároveň aj snahu dospelých o ich ochranu počas života i po smrti. Nemali by sme však zabúdať na fakt, že mnohé deti v súčasnosti známych hroboch bez nálezov mohli byť obdarované rôznymi amuletmi z organického materiálu, ktoré sa nám, žiaľ, nezachovali. 

III. Žena v stredovekej spoločnosti.

V nasledujúcich riadkoch by sme sa chceli pokúsiť vysvetliť tiež výskyt rôznych amuletov v hroboch žien. U mnohých prírodných národov i v archaických spoločnostiach sa pozeralo na ženy v určitých ich obdobiach ako na nečisté bytosti (Horváthová 1994, 61). Tento pohľad na ženy prijalo i kresťanstvo. Cirkevné formuly z 11. storočia sa priamo odvolávajú na Mojžišov zákon o nečistote rodičky alebo menštruujúcej ženy (Gurevič 1994, 20). Jedinečná schopnosť žien - dávať nový život - sa stala základom pre vznik ženských spoločenstiev, ktoré sú podchytené u mnohých prírodných národov (Frazer 1994, 512-524) a zistili sa i v stredoeurópskom priestore (Wolfram 1933, 141-143). Hlavnou úlohou týchto spoločenstiev bolo oboznamovanie, zasväcovanie dievčat a mladých žien so záležitosťami sobáša, pôrodu, pohrebných obradov, účinnosti liečivých rastlín atď. (Eliade 1997, 188, pozn. 14). Nepriamym dokladom týchto spoločenstiev v Európe je i fakt, že v stredoveku bolo napr. vylúčené, aby sa pôrodu zúčastnil muž. Dokonca i lekárom bola prítomnosť pri pôrode zakazovaná. Smutný je príbeh jedného lekára z Hamburgu pomáhajúceho pri pôrode v prestrojení za pôrodnú babu. V roku 1521 bol za to odsúdený na trest upálením (Nodl 1996, 15-16). I v slovanskom prostredí máme nepriamo doložené podobné ženské spoločenstvá (Niederle 1916, 223). Uvádzané sú i ženy – vedmy, s ktorými bol zviazaný celý ľudský život. Od nich závisel šťastný pôrod, zdravie, šťastie alebo nešťastie, dlhý život (Niederle 1916, 217). Môžeme sa domnievať, že tieto prívesky sú pravdepodobne znakom žien – vediem.

Zatiaľ sme hovorili všeobecne o rôznych príveskoch – amuletoch ako symboloch pre ženy- vedmy. Na záver článku by bolo vhodné uviesť i jeden príklad nálezu hrobu č. 226 z pohrebiska v Čakajovciach (Rejholcová 1995), ktorý by sme snáď mohli interpretovať ako hrob ženy – vedmy. Pred samotnou interpretáciou niekoľko poznámok. Interpretácia rôznych nálezov v hroboch je vždy veľmi obtiažna, najmä šperku, vzťah ľudí k náboženstvu a teda i ku symbolike šperku je výsostne privátnou sférou, ktorú nemáme možnosť detailne spoznať. Avšak nie je možné pracovať bez určitej predbežnej hypotézy, ktorá orientuje zbieranie materiálu a prístupu k jeho interpretácií (Gurevič 1996, 13). Pri vypracovávaní výkladu sa skrývajú mnohé úskalia a interpretácia je vždy len v rovine hypotéz. Zatiaľ nie sú vypracované postupy, akým spôsobom overovať symbolický výklad archeologických artefaktov; ako vybrať z viac možností tú správnu alebo aspoň pravdepodobnejšiu; ako postupovať so známou mnohoznačnosťou symbolov v rôznych spoločenstvách. Doposiaľ nemáme vypracované kritéria, o ktoré by sme sa mohli oprieť pri interpretácií. 

Pri vysvetľovaní našich úvah sme sa inšpirovali postupom, ktorý použil C. Renfrew pri vypracovávaní kritérií pre sakrálny objekt. Najskôr uviedol poznatky o aktivitách a úkonoch, ktoré sú súčasťou rituálnych obradov v sakrálnych architektúrach. Potom poukázal na to, ako sa náboženské aktivity môžu premietnuť do archeologických stôp, pozostatkov. Na základe týchto skutočností vypracoval nasledovné kritériá, ktoré musí objekt spĺňať, aby mohol byť uznaný ako sakrálny: a) objekt priťahuje pozornosť, (skaly, kamene, stromy), b) ohraničenie objektu (priekopy, steny), prípadne zvláštny pôdorys, c) v objekte sa vyskytujú prvky na upútanie pozornosti (oltár), d) pri objekte sa sústreďujú predmety a stopy spojené s vykonávaním rituálu (nože, kalich, krv zvierat a pod.). Kritéria boli vypracované pre obdobie praveku, ale majú platnosť i pre stredovek, napr. kostol (Renfrew – Bahn 1991, 359-360). 

My sa pokúsime interpretovať status ženy z hrobu č. 226 v komunite, ktorá pochovávala na pohrebisku. Avšak nie je možné pracovať bez určitej predbežnej hypotézy, ktorá orientuje zbieranie materiálu a prístupu k jeho interpretácií (Gurevič 1996, 13). Najprv by sme mali uviesť poznatky, ktoré nám poskytuje o spoločnosti nielen sociálna a kultúrna antropológia, ale i poznatky historikov, archeológov a religionistov.

Dôležitým rysom včasnostredovekej spoločnosti je, že bola vo svojej prevažnej väčšine spoločnosťou bez písma (Gurevič 1996, 23), čo nám umožňuje aplikovať niektoré vedomosti z výskumov primitívnych (archaických) spoločností. Takmer v každej archaickej komunite existuje funkcia kňaza, čarodejníka alebo šamana, prípadne túto úlohu preberajú niekedy iné osoby (napr. kováči, bylinkárky). Postavenie týchto ľudí v spoločnosti je zvláštne. Na jednej strane sa im dostáva úcty od členov komunity, na druhej strane majú ľudia pred nimi rešpekt, dokonca strach z ich výnimočných schopností (Murphy 1998, 182 – 185; Soukup, 1993, 117). Vonkajším prejavom kňazov, čarodejníkov alebo šamanov je ich odev - kroj. Súčasťou kroja sú niekedy i rôzne prívesky vo funkcii talizmanu. V Starom zákone, v Druhej Mojžišovej knihe, je zmieňovaný opis plášťa kňaza. Plášť musel byť zhotovený z modrého purpuru, na jeho podolku museli byť granátové jablká z modrého a červeného purpuru a karmazínu a medzi nimi dookola boli zlaté rolničky. Odevom šamanov sa podrobne zoberal M. Eliade (1997, 138-143). Odev ako taký mal mimoriadny význam i v období včasného stredoveku. Signalizoval spoločenský status človeka (Le Goff 1998, 161). Bohužiaľ, odev – kroj je zhotovený z organických látok (textil, vlny, koža) a v našich geografických podmienkach sa neuchováva, čo je nesmierna strata a obmedzuje naše interpretačné možnosti. Môžu sa zachovať len kovové súčasti kroja. 

Pre našu interpretáciu je pozoruhodná zmienka v Ságe o obyvateľoch z Lososieho údolia, jednej z najvýznamnejších islandských ság, napísanej niekedy v rokoch 1230-1260, ktorá však rozpráva o udalosti z 9., 10. a 11. storočia. V príbehu je opisované objavenie hrobu čarodejnice: „…a dala v podlahe kopať. Našli sa podivné čierne kosti, prívesok na krk a veľká kúzelnícka palica. Z toho vyrozumeli, že tam je pochovaná kúzelníčka. Odniesli jej kosti a pochovali na opustenom mieste.“ (Lecouteux 1997, 69). 

V hrobe č. 226 bola pochovaná žena vo veku 40-60 rokov. Okrem náhrdelníka s príveskom jej vložili do hrobu i striebornú náušnicu, dva železné nožíky, praslen a nádobu (všetky tieto predmety boli uložené po ľavej strane mŕtvej). Hrobová jama patrila svojimi rozmermi (dĺ. 235cm, š. 88cm, hĺ. 175cm) skôr k tým priestrannejším hrobom na pohrebisku (Rejholcová 1995, 8). Hrob patrí zároveň k malej skupine hrobov, v ktorých boli mŕtvi orientovaní hlavou smerom na JV-SZ oproti tradičnému smeru SZ-JV (Rejholcová 1995, 15,16). Vhodné by bolo ešte aj upozorniť na tú skutočnosť, že na uvádzanom pohrebisku takmer pre všetky hroby, ktoré sa vyznačujú veľkými rozmermi, je charakteristická opačná orientácia (JV-SZ). Na základe horizontálnej stratigrafie môžeme konštatovať, že v čase pochovania (prvá polovica 9. storočia) bol hrob umiestený na okraji pohrebiska. Prívesok, ktorý pochádza z hrobu č. 226, je veľmi ojedinelý. Z územia južnej Moravy a juhozápadného Slovenska je známych zatiaľ len päť exemplárov. Archeológovia používajú preň termín „srdcovitý“ (Dostál 1966, 54) alebo i „polmesiačikovitý“ (Štefanovičová 1989, farebná príloha) a dávajú ich do súvislosti s lunicovitými príveskami (Hrubý 1955, 263; Dostál 1966, 54). Lunicovitým príveskom sa prisudzuje spojitosť s Mesiacom (Královánszky 1959; Váňa 1988, 348) a z rôznych mytológii je známe, že Mesiac udeľuje výnimočné schopnosti a zaisťuje vedomosti (Eliade 1958, 163-169). Srdcovitým príveskom sa vo všeobecnosti priznáva kultový charakter (Hanuliak 1997, 476). 

Na základe vyššie uvedených poznatkov z oblasti kultúrnej a sociálnej antropológie a nálezových okolností môžeme vysloviť hypotézu, že v hrobe č. 226 bola zrejme pochovaná žena, ktorá mala zvláštne postavenie v komunite - nadrozmerná hrobová jama (Eisner 1952, 336), orientácia -, ale zároveň vzbudzovala i obavy - umiestnenie na okraj pohrebiska. Možno bola práve ženou s liečiteľskými schopnosťami a vedomosťami.

Literatúra:

Ariés, P. 1962: Centuries of childhood. New York.

Eisner, J. 1952: Devínska Nová Ves. Bratislava.

Eliade, M. 1958: Patterns in Comporative Religion. London – New York.

Eliade, M. 1997: Dejiny náboženských predstáv a ideí, III. Bratislava.

Eliade, M. 1997: Šamanismus a nejstarší techniky extáze. Praha.

Frazer, J. G. 1994: Zlatá ratolest. Praha.

Gurevič, J. A. 1994: Ľudová mágia a cirkevný rituál. Aspekt č. 3, s.. 14-23.

Gurevič, J. A. 1996: Nebe, peklo, svět. Cesty k lidové kultuře středověku. Jinočany.

Hanuliak, M. 1997: Zur Widerspiegelung realer und ritueller Faktoren in der Gräberausstattung des 9. – 12. Jh. Ethnografische – Archäologische Zeitschrift 38, s. 469-484.

Horský, J. - Seligová, M. 1996: Rodina našich předků. Praha.

Horváthová, E. 1994: rozhovor aspektu. Aspekt č. 3, s. 58-64.

Hrubý, V. 1955: Staré Město – velkomoravské pohřebiště „Na valách“. Praha.

Klápště, J.1994: Paměť krajiny středověkého Mostecka. Praha - Most.

Královánszky, A. 1959: Adatok a Kárpát – mendencei X-XI. Századi félhold alakú csüngö kérdéséhez, Archaeologiai Értesíto 86, 72-81.

Krumphanzlová, Z. 1992: Amulety ve formě miniaturních zbraní ve slovanském hrobě na pohřebišti v Želenicích. Sborník Západočeského múzea v Plzni. Historie VIII, s. 156-161.

Lecouteux, C. 1997: Přízraky a strašidla v středověku. Praha.

Le Goff, J. 1998: Sředověká imaginace. Praha.

Murphy, R. F. 1998: Úvod do kulturní a sociální antropologie. Praha.

Niederle, L. 1916: Slovanské starožitnosti. Oddíl kulturní. Život starých Slovanú. Díl II., zv. 1. Praha.

Nodl, M. 1996: Dětství v předmoderní době. Souvislosti č. 4, s. 7-29.

Nový, R. – Sláma, J. 1987: Slavníkovci ve středověkem písemníctví. Praha

Rejholcová, M. 1976: Pohrebisko z 10. a 11. storočia v Hurbanove - Bohatej. Slovenská archeológia XXIV-1, s. 191-234.

Rejholcová, M. 1995: Pohrebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Nitra.

Renfrew, C. – Bahn, P. 1991: Archeology, theories, methods and practice. London.

Slivka, M. 1998: Dieťa na prvej a poslednej ceste. Pochovávanie detí v nádobách. Hieron II./1997, s. 71-86.

Smetánka, Z. 1993: Archeologie dětství. Historický obzor IV., s. 78-82.

Soukup, V. 1993: Sociální a kulturní antropologie. Praha.

Stloukal, M. 1964: Rozdíly ve výbavě mužských a ženských slovanských hrobů. Archeologické rozhledy XVI., s. 101-117.

Štefanovičová, T. 1989: Osudy starých Slovanov. Martin.

Váňa, Z. 1988: Archeologické doklady kultu a magie u Slovanů. Slovenská archeológia 36-2, 343-350.

Van Gennep, A. 1996: Přechodové rituály. Systematické studium rituálu. Praha.

Vallet, F. 1997: Die Ausstattung der Kindergräber. In: Die Franken - Wegbereiter Europas 5. bis 8. Jahrhundert n. Christum. Band II. Mainz, s. 712-715.

Vida, T. 1995: Frühmittelalterliche scheiben- und kugelförmige Amulettkapseln. Jahrbuch des römisch-germanisch Zentralmuseums Mainz, 42, s. 220-288.

Wolfram, R. 1933: Weiberbunde. Zeitschrift für Volkskunde, Neue Folge. Band IV., 42. Jahrgang, s. 137-146.

Zíbrt, Č. 1995: Seznam pověr a zvyklostí pohanských z VIII. věku. 2. Vydanie. Praha.

Obrázok - kresba ženy prevzatý z knihy: Sebastian Brather: Archäologie der westlichen Slawen. 2008

publikované: Hieron III, 1998, s. 106-112.

LH

Vážení milovníci dějin, šermu a řemesel,

dovolujeme si Vás srdečně pozvat k účasti na třetím ročníku našeho historického festivalu.

Letos se můžete těšit na líté a skutečně tvrdé souboje, exotické tance, hudební vystoupení a jedinečnou ohňovou show.

O víkendu 3. a 4. května se v našem areálu představí tyto skupiny:

Za boje a šerm:
Klub středověkého kontaktního boje
Memento Mori
Nos Omnis
Nuntius Regis
Roma Victor Legio XIII Gemina Augusta
Ruská systema
Vae Victis
Velkomoravané
Zlínská šermířská společnost

Ukázka sokolnictví:
SOFH

Za tance:
Angel´s tribe

Za hudbu:
Marna to snaha
Žiarislav s kapelou

Ohňová show v podání:
Boca Fuego

Přednášky:
sobota: PhDr. Jiří Starý Ph. D.
neděle: Jiří Jilík

Akce začíná:
v sobotu v 9:00 do temných nočních hodin
v neděli 9:00 do 16:00

Vstupné na místě:
základní 80,-
snížené 40,- (děti 6- 15 let, ZTP)

A. Gašpar: ZBEROVÉ NÁLEZY PÚCHOVSKEJ KULTÚRY ZO STREDNÉHO POVAŽIA

Pri príležitosti osádzania informačnej tabule, organizovanej občianskym združením Hradiská, mi S. Flimmelová odovzdala nižšie uvádzané nálezy. Predmety našla neintencionálne počas výletov na známe hradiská. Artefakty pochádzajú z dvoch polôh, prislúchajúcich k hradiskám už spomínaných v literatúre, z ktorých však doposiaľ keramický materiál nebol dostatočne kresbovo publikovaný. Nálezy sú uložené vo Vlastivednom múzeu v Považskej Bystrici.

1. Hatné (okr. Považská Bystrica), poloha Hrádek – resp. na juh od skalnej vyvýšeniny na pravom brehu Marikovského potoka, sídlisko, zber, neskorá doba laténska až včasná doba rímska, púchovská kultúra.

Neselektívnym povrchovým zberom bolo už zo známej polohy na pravom brehu Marikovského potoka (Moravčík 1992, 77; Petrovský-Šichman 1965, 68-69) zozbieraných 7 kusov typickej keramiky (obr. 1: 1-7). 

Zber bol vykonaný na priľahlom poli (v súčasnosti lúka) smerom na juh od miesta bývalého kameňolomu, ktorým bola v minulosti zničená väčšia časť asi 20 m vysokej skalnej vyvýšeniny, na ktorej sa rozprestieralo súveké hradisko púchovskej kultúry (Moravčík 2002, 10; Petrovský-Šichman 1965, 68-69). Informáciu o osídlení polohy dopĺňajú i nedávno zozbierané nálezy.

Obr. 1. – Zberové nálezy púchovskej kultúry zo stredného Považia. 1-7 – Hatné (Hrádek); 8-14 – Košeca-Nozdrovice (Pod Hradišťom). 1-7, 10-14 – typické nálezy keramiky; 8 – zachovaná bronzová spona typu Almgren 237; 9 - zlomok tkáčskeho závažia.

Opis nálezov

1. Mohutný, ovalený okraj široký 6 cm s troma miernymi žliabkami – okružie z veľkej zásobnice (obr. 1: 1). Vnútorný priemer ústia asi 35 cm. Črep je sivohnedý, s prímesou sľudy a stredných až veľmi hrubých zŕn kremeňa (1-5 mm).

2. Fragment s kyjovitým až mierne ovaleným okrajom súdkovitej hrncovitej nádoby (obr. 1: 5). Priemer ústia 21 cm. Črep je sivý, jemne zrnitý s prímesou grafitu.

3. Fragment s neprofilovaným okrajom hlbšej misovitej nádoby s mierne bikónickou profiláciou (obr. 1: 4). Priemer ústia asi 22 cm. Črep je oranžovohnedý, so stredne hrubým ostrivom.

4. Fragment okraja v ruke vyhotovenej plochej misy ? (obr. 1: 3). Priemer ústia asi 25 cm. Črep je sivohnedý, s prímesou sľudy a hrubých zŕn kremeňa.

5. Fragment tela hrncovitej nádoby s jemným a hustejším, zvislým až mierne zbiehajúcim sa hrebeňovaním (obr. 1: 7). Črep je sivočierny, na lome sivohnedý, pórovitý, so stredne hrubým ostrivom.

6. Fragment tela hrncovitej nádoby s jemnými, miestami hustými zvislými ryhami (obr. 1: 2). Črep je z vonkajšej strany sivohnedý, z vnútornej tmavo sivý, hladený, so stredne hrubým ostrivom.

7. Fragment tela hrncovitej nádoby s časťou rytej vlnovky (obr. 1: 6). Črep je z vonkajšej strany oranžový, z vnútornej strany hnedý, s hrubým, na povrchu výrazne vystupujúcim ostrivom.

Získaný sídliskový materiál zo zázemia súvekého hradiska na skalnej vyvýšenine možno rámcovo datovať (podľa chronológie v Pieta 1982) do 1. stor. pred n. l. až začiatku 1. stor. n. l. (stupne LTD – B1a). Súbor má analógie aj medzi nálezmi z asi 3 km vzdialeného obetiska v Prosnom, ktoré je rámcovo radené do stupňa LTD1 (Pieta/Moravčík 1980).

2. Košeca – Nozdrovice (okr. Ilava), poloha Pod Hradišťom, sídlisko, neskorá doba laténska až včasná doba rímska, púchovská kultúra.

Súbor nálezov bol zozbieraný selektívne, teda zbierané boli napr. len vybrané kusy keramiky (väčšie, s výzdobou,...). Dovedna obsahoval 21 kusov keramiky, z toho 18 ks typických (obr. 1: 10-14; 2), pričom sa pri spracovaní podarilo dva typické fragmenty zlepiť (obr. 2: 10), a 3 ks netypické. Ďalej zlomok tkáčskeho závažia (obr. 1: 9), menší kúsok železnej trosky (5 x 2 x 1,5 cm) a zachovanú bronzovú sponu typu Almgren 237, datovanú do záveru doby laténskej až včasnej doby rímskej (obr. 1: 8).

Predmety sa našli v svahu pod valom na juhozápadnej strane kopca Hradište/Dúbrava, vyhrabané pri líščích norách (viacerých tuneloch), ktoré zrejme narušili nejaký objekt (objekty). V celej západnej časti svahu pod menším púchovským hrádkom sa rozprestieralo v literatúre už dávnejšie spomínané rozsiahle súveké sídlisko (Petrovský-Šichman 1965, 55). Z polohy je dnes známe množstvo nálezov – spôn i mincí získaných hľadačmi pokladov, ktoré svedčia o dôležitosti sídliska a jeho polohy na Považí v širších geografických súvislostiach v období 1. stor. pred n. l. a 1. stor. n. l. (Kolníková 1998; Pieta 2008, 71, 74, obr. 33).

Opis typických nálezov

1. Zachovaná bronzová spona s prelamovaným zachycovačom s jedným kruhovým a dvoma hranatými otvormi. Lúčik je takmer priamy s jedným uzlíkom pri zachycovači a druhým uzlíkom na hornej časti lúčika, na začiatku lichobežníkovej, vydutej hlavice. Tetiva vonkajšia, prichytená v háčiku hlavice. Vinutie dvojstranné asymetrické 3:4. Dĺžka spony: 10,2 cm, výška: 2,8 cm (obr. 1: 8).

2. Fragment hornej časti ihlanovitého tkáčskeho závažia (4,5 x 4,5 x 6,5 cm). Na vnútornom lome sa zachovala časť otvoru (obr. 1: 9). Na povrchu je oranžovohnedé, na lome sivé až tmavooranžové, vyrobené z jemnej plavenej hliny.

3. Fragment zaobleného, von vyhnutého okraja zo súdkovitej hrncovitej nádoby, so zachovaným malým fragmentom výzdoby hrebeňovaním (obr. 1: 13). Priemer ústia asi 30 cm. Črep je oranžovohnedý s prímesou sľudy a stredne hrubých zŕn kremeňa.

4. Fragment mierne zhrubnutého okraja hrncovitej nádoby s plytkým žliabkom medzi okrajom a plecami, a hrebeňovanou výzdobou (obr. 1: 12). Priemer ústia 19 cm. Črep je sivohnedý s prímesou sľudy a hrubších zŕn kremeňa.

5. Fragment vodorovne zrezaného, mierne dovnútra zatiahnutého okraja hrncovitej nádoby s dvoma obežnými ryhami na pleciach nádoby (obr. 1: 10). Priemer ústia 20 cm. Črep je z vonkajšej strany sivohnedý, z vnútornej sivohnedý až hnedočierny a na lome tmavooranžový, s prímesou hrubého ostriva.

6. Fragment jednoduchého okraja v ruke vyhotovenej misovitej nádoby s rytou líniou na hrdle a do zvisla rytými líniami na tele (obr. 1: 14). Priemer ústia 28 cm. Črep je hnedočierny s prímesou hrubého až veľmi hrubého ostriva, prevažne kremeňa.

7. Fragment jednoduchého zatiahnutého okraja v ruke vyhotovenej súdkovitej nádoby (obr. 1: 11). Priemer ústia 18 cm. Črep je sivohnedej farby, s prímesou hrubého až veľmi hrubého ostriva.

8. Fragment z rozhrania okraja a pliec hrncovitej nádoby s plytkým žliabkom (obr. 2: 9). Črep je z vonkajšej strany svetlohnedý a z vnútornej hnedočierny, s prímesou sľudy a hrubších zŕn kremeňa.

9. Fragment tela hrncovitej nádoby s dvoma zvislo rytými líniami (obr. 2: 6). Črep je z vonkajšej strany sivohnedý a z vnútornej sivý, s prímesou sľudy a stredne hrubého ostriva.

Obr. 2. – Typické nálezy keramiky púchovskej kultúry z Košece-Nozdrovíc (Pod Hradišťom).

0  10. Väčší fragment tela v ruke vyhotovenej hrncovitej nádoby (zlepené 2 ks) so zvislými rytými líniami („rozpadnuté“ hrebeňovanie; obr. 2: 10). Črep je z vonkajšej strany červenohnedý a z vnútornej hnedý, s prímesou hrubých zŕn kremeňa.

11. Fragment tela v ruke vyhotovenej hrncovitej nádoby so zvislými rytými líniami (obr. 2: 2). Črep je z vonkajšej strany tmavooranžový a z vnútornej čierny („smolný“ náter), s prímesou hrubých a veľmi hrubých zŕn kremeňa.

12. Fragment tela v ruke vyhotovenej hrncovitej nádoby so zvislými rytými líniami (obr. 2: 8). Črep je tmavohnedý, s prímesou hrubých zŕn kremeňa.

13. Fragment pliec a tela hrncovitej nádoby s hustým hrebeňovaním (obr. 2: 7). Črep je z vonkajšej strany oranžovohnedý a z vnútornej hnedočierny, s prímesou sľudy a hrubých zŕn kremeňa.

14. Fragment tela hrncovitej nádoby s hustým hrebeňovaním (obr. 2: 4). Črep je z vonkajšej strany tmavohnedý a z vnútornej hnedý, s prímesou sľudy a hrubých zŕn kremeňa.

15. Menší fragment tela hrncovitej nádoby s hustým hrebeňovaním (obr. 2: 5). Črep je z vonkajšej strany oranžový a z vnútornej tmavohnedý, s prímesou sľudy a hrubých zŕn kremeňa.

16. Menší fragment tela hrncovitej nádoby s veľmi hustým hrebeňovaním (obr. 2: 3). Črep je z vonkajšej strany tmavohnedý a z vnútornej hnedočierny, s prímesou hrubých zŕn kremeňa.

17. Väčší fragment tela zásobnice, na vonkajšej strane sú badateľné jemné línie – odtlačky textilu ? (obr. 2: 1). Črep je tmavohnedý, s prímesou sľudy a stredne hrubých zŕn kremeňa.

18. Fragment dna na kruhu vyhotovenej menšej fľašovitej nádoby s náznakmi rytej výzdoby (obr. 2: 11). Priemer dna 4 cm. Črep je na povrchu tmavosivý, na lome tmavohnedý, jemne hladený, vyrobený z jemne plavenej hliny.

19. Fragment dna zásobnice (obr. 2: 12). Priemer dna 33 cm. Črep je z vonkajšej strany sivohnedý, z vnútornej a z oboch strán na dne čierny („smolný“ náter), s prímesou hrubých a veľmi hrubých zŕn kremeňa.


Nálezy možno rámcovo datovať na základe nájdenej spony, ale i širšieho spektra keramického materiálu, do neskorej doby laténskej až včasnej doby rímskej. Záverom treba spomenúť, že poloha je sústavne poškodzovaná detektoristami, preto by boli azda vhodné jej častejšie obhliadky.

Literatúra:
Kolníková 1998 – E. Kolníková: Keltské a rímske republikánske mince z Košece – Nozdrovíc. Slov. Num. 15, 1998, 213-217.
Moravčík 1992 – J. Moravčík: Prieskumy v okresoch Považská Bystrica a Žilina. AVANS 1990, 1992, 77-78.
Moravčík 2002 – J. Moravčík: Opevnenia severozápadného Slovenska. Vlastiv. Zbor. Považia 21, 2002, 7-36.
Petrovský-Šichman 1965 – A. Petrovský-Šichman: Severozápadné Slovensko v dobe laténskej a rímskej. Vlastiv. Zbor. Považia 7, 1965, 50–129.
Pieta 1982 – K. Pieta: Die Púchov-Kultur. Nitra 1982.
Pieta 2008 – K. Pieta: Keltské osídlenie Slovenska. Mladšia doba laténska. Nitra 2008.
Pieta/Moravčík 1980 – K. Pieta/J. Moravčík: Spätlaténzeitlicher Opferplatz in Prosné. Slov. Arch. 28, 1980, 245-286.


RESUMÉ:

ZBEROVÉ NÁLEZY PÚCHOVSKEJ KULTÚRY ZO STREDNÉHO POVAŽIA. Nálezy našla S. Flimmelová neintencionálne počas výletov na známe hradiská. Nálezy pochádzajú z dvoch polôh, prislúchajúcich k hradiskám, už spomínaných v literatúre. Súbor je uložený vo Vlastivednom múzeu v Považskej Bystrici.

1. Hatné (okr. Považská Bystrica), poloha Hrádek – resp. na juh od skalnej vyvýšeniny na pravom brehu Marikovského potoka, sídlisko, zber, neskorá doba laténska, púchovská kultúra.

Neselektívnym povrchovým zberom bolo zozbieraných 7 kusov typickej keramiky (obr. 1: 1-7). Nájdené boli smerom na juh od skalnej vyvýšeniny, na ktorej sa rozprestieralo súveké hradisko púchovskej kultúry (Moravčík 2002, 10). Súbor možno rámcovo datovať do 1. stor. pred n. l. až začiatku 1. stor. n. l..

Nozdrovice (okr. Ilava), poloha Pod Hradišťom, sídlisko, neskorá doba laténska až včasná doba rímska, púchovská kultúra.

Súbor bol zozbieraný selektívne. Obsahoval okrem širšieho spektra keramického materiálu (obr. 1: 10-14; 2) zlomok tkáčskeho závažia (obr. 1: 9), menší kúsok železnej trosky (5 x 2 x 1,5 cm) a zachovanú bronzovú sponu typu Almgren 237 (obr. 1: 8). Nálezy sa našli v svahu pod valom na juhozápadnej strane kopca Hradište/Dúbrava, vyhrabané pri líščích norách (viacerých tuneloch). Z polohy je dnes známe množstvo nálezov – spôn i mincí, získaných hľadačmi pokladov, ktoré svedčia o dôležitosti sídliska a jeho polohy na Považí v období 1. stor. pred n. l. a 1. stor. n. l. (Kolníková 1998; Pieta 2008, 71, 74, obr. 33).

AUTOR:  A. Gašpar: Zberové nálezy púchovskej kultúry zo stredného Považia. AVANS 2013, v tlači.

Hradište (pri Partizánskom)

Výšinné hradisko v Hradišti je prírodný útvar, ktorý sa nachádza na najužšom mieste nitrickej doliny, na pravom brehu rieky Nitrice. Z geologického hľadiska menšiu časť hradiska nazývanú Pravdová zo severnej a severovýchodnej strany tvoria neprístupné dolomitické vápence.Prevažná časť areálu hradiska sa skladá z piesočnatého podložia. Prikryté je hlinito-piesočnatou a hlinitou zeminou ktorá dnes slúži ako orná pôda.

Zväčšiť mapu

Piesočnatý substrát na južnej strane hradiska sa viac používal ako stavebný materiál. Keď sa dolovanie piesku priblížilo ku kostolu, ďalšie práce z bezpečnostných dôvodov zakázali. Vrstva zeminy nad piesočnatým substrátom je rôznej hrúbky. Na niektorých miestach sa pri hĺbkovej orbe vyorávajú kamene. Hradisko v praveku slúžilo ako sídlisko ľudských spoločenstiev. Malo obrannú funkciu a bolo z troch strán neprístupné.  Obrana kopca bola z otvorenej strany posilnená hlineným valom ktorého zvyšky sa zachovali dodnes. 

Hradisko sa nachádza v nadmorskej výške 210 m, jeho najvyšší bod je 260 m. Má nerovný sedlový povrch, ktorý sa tiahne východo-západným smerom. Plocha hradiska, ktorú z menšej časti pokrýva mačina, sa využíva na pasenie dobytka. Menšia plocha je zastavená kostolom, v jeho blízkosti je umiestnený starý a nový cintorín. Najväčšia plocha areálu hradiska slúži ako orná pôda. 

foto: Tomáš Kytka

Datovanie hradiska

Hradisko vybudoval z najväčšou pravdepodobnosťou ľud lužickej kultúry (mladšia doba bronzová a doba halštatská) a neskôr, v období 9. - 10. storočia ho využili aj slovania. Obec je príkladom starého osídlenia, ktoré nie je zachytené v písomných prameňoch. Prvý krát sa spomína až v roku 1533, hoci na hradisku stojí románsky kostol sv. Barnabáša, postavený asi v roku 1100 a okolo neho zachovaný cintorín s náhrobnými doskami z 11. a 12. storočia. Románska krstiteľnica sa momentálne nachádza v SNM – v zámku Bojnice.

Výškové a plošné parametre zmeral v r. 1928 Ing. Janšák, zakladateľ slovenskej archeológie, historik a pedagóg. Janšák opisuje hradisko takto: 

"Hradisko v Hradišti sa rozprestiera na hornom výbežku (ostrohu) nad obcou Hradište, pri hradskej Veľké Bielice-Vestenice, Župa Nitrianska. Jedna strana je skala z drobivého vápenca, horským tlakom porušeného, na štrk a piesok rozpadového, a preto prudkými dažďami v droIené jarky rozorvaná. Najvyššie položená časť hradiska je príkra skala z vápenatého tufu, dvíhajúca sa nad nivó cesty. Tretia strana je mierne naklonený pasienok, rozrytý jarkami a porastený krovím. Časť tejto strany tvorí orné pole. Geografickou polohou hradisko leží na horskom výbežku či ostrohu. Preto strana západná je najmenej prírodne chránená, súvisiaca voľným a veľmi plochým hrebeňom s ostatným terénom. Opatrená je silným násypom asi 4O0m dlhým a v najvyššom bode 5 m vysokým. Prierez je v základni 60 m široký. Tento svah je dnes proti pôvodnej výške pravdepodobne značne nižší, Iebo sa na ňom nachádzajú obrábane role. Následkom toho sa pri každom oraní posunuje pôda z vrchola valu oboma smermi dolu. 

Val sa stále splošťuje a stáva sa nižším. Koľko mu takto ubudlo z pôvodnej výšky, nemožno ani približne udať. Ak uvažujeme, že na hrebeni val mal ešte drevené palisády, bol chodník asi 2 m široký potrebný v prípade nevyhnutnej obrany. Dá sa predpokladať, že val z vonkajšej strany bol 10 m široký a strana vnútorná, po ktorej musel byt voľný prístup k palisádam, mala sklon pozvoľnejší. Val je v celej dĺžke zachovaný veľmi zreteľný a robí na prvý pohlaď dojem veľkej prirodzenej vlny terénu. Až po bedlivom pozorovaní možno zistiť', že je robený ľudskou rukou. Na svojom konci je prerušený cestou, do neho sa zarezávajúcou. 

Povrch hradiska je rozdelený na dve veľké časti s celkovým povrchom 6,45 ha. Časť prvá, ktorá je na vyvýšenom mieste a najlepšie je chránená, a teda najbezpečnejšia, bola miestom, kde sa zdržiavali civilní aj duchovní pohlavári a vodcovia. Podľa polohy a významu bolo ju možné pokladať za akýsi druh akropolisu. V druhej časti hradiska leží cintorín, na ktorom sa aj dnes pochováva.

Na sever od cintorína stojí múrom ohradený kostol a možno predpokladať, že na miestach, kde dnes stojí kostol, boIi voľakedy pohanské oltáre, kde praobyvatelia obetovali svojim bohom dary. Prechod z pohanstva ku kresťanstvu nebol taký náhly, ako sa to podáva v učebniciach dejepisu. Rozpory medzi prívržencami kresťanstva a pôvodného pohanstva sa často prekonávali dlho a možno aj tvrdo. Nové kresťanské učenie sa postupne ukladalo do sŕdc veriacich. Tí, ktorí prijali kresťanskú vieru, sa meniIi nielen vnútorne, aIe aj navonok vonkajšie zmeny sa prejavili v sídlach a v obydliach. Kresťania sa postupne zbavovali pohanských zvykov a povier.

Nálezy boli zistené iba na povrchu, bez vykopávok sú to črepy z prvej doby železnej, roztrúsené po celom povrchu hradiska hlavne však v jeho východnej polovici. Hromadné nálezy črepov sa našli v miestach rozkopaných a zo svahu padajúcich valov. To by nasvedčovalo, že valy boli viac razy opravované a doplňované, a tak sa dostali do nich zvyšky nádob. Na tej strane sú otvorené lomy a hradisku z nich hrozí nebezpečenstvo veľkého poškodenia. Vykopávok ani pokusných ani systematických nebolo, ba o tomto hradisku niet zmienky nikde v odbornej literatúre. Na cintoríne v čerstvo vykopaných hroboch niet kultúrnych vrstiev, ba ani črepy sa nenašli. V tom mieste je zemina veľmi tvrdá, zmiešaná s hrubým štrkom a balvanmi. Niekde sú skaly blízko povrchu, o čom podávajú svedectvo začaté a nedokončené hroby, ktoré bolo treba inde vykopať. Hradisko bolo objavené autorom v auguste 1926 roku."

Toto je skrátený text článku, ktorý bol uverejnený v zborníku muzeálnej spoločnosti r 1928 Autor v článku napísal, že slovanské predhistorické hradiská, alebo hradiská z úsvitu historických čias ležia spravidla na výbežkoch horských reťazí, na rozhraní medzi horstvom a rovinou alebo dolinou, ktorá k nemu prilieha. Hradisko v Hradišti malo obranný a hospodársky význam. Opis hradiska je v mnohých smeroch podnetný pre archeologický a historický výskum. Hradisko sa do dnešných čias všestranne archeologicky nepreskúmalo. Doposiaľ nebol ani jednoznačne určený význam a postavenie hradiska v slovanskom období. Všetky nálezy, ktoré sa našli na povrchu hradiska, pochádzajú z povrchových zberov alebo z náhodných roľníckych vyorávok.

Halštatský materiál (lužická kultúra) sa nachádzal po celom hradisku. Na polohe Pravdova bol lokalizovaný sídliskový horizont z 11. až 14. – 15. storočia. Táto poloha tvorí len časť halštatského sídliskového areálu. Geofyzikálne merania (A. Ruttkay) naznačujú na okraji akropoly existenciu stavby, ktorá nebola skúmaná. Je možné, že sa jedná o majetok johanitského konventu Štefana kráľa v Ostrihome, ktorý sa spomína vo dvoch listinách, ale jeho presné určenie nie je isté.

Stredoveký hrad

Na Pravdovej stál v dávnoveku hrad alebo hradu podobná stavba. Hrad bol vlastníctvom veľmoža, ktorý mal staroslovanské meno Pravda. Zmienka o hrade a jeho vlastníkovi je uvedená v lexikóne Magyar országh varmegy (Nyitra), kde je napísané, že v Hradišti na kopci nad osadou sa v 15. storočí nachádzala zrúcanina hradu. Zvyšky základov stavby bolo vidno v tridsiatych rokoch na okraji vyvýšeniny hradiska situovanej juhozápadným smerom. V neskorších rokoch zvyšky muriva prikryla mačina, ktorá tvorí povrch vyvýšeniny.

A pridáme ešte jednu legendu: 

Podľa starej legendy, ktorá sa obci Hradište traduje z generácie na generáciu, stál na pravdovej hrad, v ňom žil veľmož menom Pravdapán, ktorému patrila osada pod hradom polia a lesy v najbližšom okolí. Aj na ľavom brehu Nitrice na vrchu Chotoma bol hrad. Tam žil iný veľmož - Chotomapán, ktorému patrili všetky lesy a osady na sever od Hradišťa. Obidvaja veľmoži udržiavali medzi sebou spojenie cez visutý most, ktorý spájal Pravdovú s Chotomou. Premostenie bolo potrebné preto, lebo medzi hradmi bolo nepriepustné prostredie vypInené močiarmi a lužným pralesom. Legende o Visutom moste chýba racionálne jadro. Za danej úrovne technických možnosti sa takáto stavba nedala realizovať.

Zdroj: 

Janšák, Štefan. Niektoré Novoobjavené Hradiská Slovenské. Turč. sv. Martin: Muzeum Slov. Spol., 1928

Štefan Ďurina: Hradište - Pamätnica obce,  IKAR, 1996
Súpis pamiatok I., Bratislava 1967, s. 447

Ruttkay, A.: Feudálne sídla a fortifikačné zariadenia na Slovensku spred polovice 13. (Problematika a novšie výskumy),
Zborník SNM, LXXXIII? História 29, 1989

Foto:
Tomáš Kytka
Tomáš Humaj
AU SAV

 Juhozápadný svah hradiska. 

 Južný svah hradiska nebolo potrebné opevňovať. 

 Koruna valu prebiehajúca od západu až na severovýchod je porastená hustými trnkami.Mňam 

 Nerovnosti na ploche hradiska. 

 Pohľad spod zápaného valu na vrchol valu.Výška kolíše od 1,5metra do 2metrov,podľa nerovností. 

pohľad z akropoly na predhradie